Na Slovensku čelia zlobe na internete aj útokom na verejnosti, verbálnym, či dokonca fyzickým. Po Kolíne a po výrokoch Roberta Fica sa boja ešte viac a niektorí zvažujú odchod.

Čo prežíva neucelená, asi päťtisícová komunita našich moslimov?

Mladá africká moslimka žije na Slovensku s prestávkami od roku 2011, vydala sa za Slováka a chce si tu vytvoriť druhý domov, pretože tu žijú starí rodičia jej detí. Až doteraz mala s väčšinou Slovákov dobré skúsenosti a dúfa, že sa to ani v budúcnosti nezmení. „Mala som iba jedinú zlú skúsenosť s opitým mladíkom, ktorý na mňa opakovane sarkasticky vykrikoval ,imigrantka´, keď som sedela v parku s dcérou. A potom sa mi stalo, že ľudia uprene hľadeli na môj hidžáb,“ hovorí anonymne žena s tým, že dokáže pochopiť obavy politikov z moslimov. Tie by sa však podľa nej mali zamerať iba na tých, čo porušujú zákony, teda mali by sa, obrazne povedané, zaoberať iba zhnitým ovocím, a nie odstraňovať celý strom.

Hovoríme, čo si nemyslíme?

Ficove výroky sú všeobecne známe, netreba ich citovať. Zdá sa, že premiér dodnes nepochopil, čoho sa stupňujúcou sa rétorikou o moslimoch dopúšťa. Je dobré, že rôznymi formami sa slovenských moslimov zastali trebárs šéf parlamentu Peter Pellegrini alebo minister zahraničia Miroslav Lajčák. A najmä prezident Andrej Kiska. V absolútnej väčšine totiž ide na Slovensku o plne integrovaných ľudí, ktorí tu majú prácu, rodiny a sú pre krajinu prínosom.

Nenávistné prejavy voči utečencom a moslimom osobitne po silvestrovských udalostiach najmä v Nemecku narastajú po celej Európe. Slovenský verejný priestor, najmä sociálne siete a internetové diskusie v tom, pochopiteľne, nie sú výnimkou. Čo je, žiaľ, výnimočné v celej EÚ, je rétorika premiéra. Zároveň sa štylizuje do polohy martýra. Je určite správne otvorene hovoriť o rizikách a dôsledkoch migračnej krízy či šírenia radikálneho islamu. Neprípustné je však kriminalizovanie, a teda zastrašovanie celej komunity. Slovensko má ešte jeden unikát: sme jediná krajina EÚ bez mešity a bez zaregistrovania islamu ako náboženstva. Naši moslimovia sa združujú iba na občianskom prin­cípe, napríklad ako členovia Islamskej nadácie, stretávajú sa na modlitbách v desiatke spoločných klubových priestorov v niekoľkých mestách. Zdá sa, že politici naprieč celým spektrom to berú ako našu prezieravosť: islam predsa ohrozuje naše kresťanské hodnoty. Niektorí si to iba mlčky myslia, iní dokonca otvorene hovoria, že ak to bude potrebné, tak limit 20-tisíc dospelých členov, občanov Slovenska, ktorý je potrebný na registráciu náboženskej spoločnosti, zvýšime aj na 50-tisíc. Kvôli islamu, samozrejme.

V tejto situácii, keď sa denne objavujú správy o teroristických útokoch a iných násilnostiach v mene Alaha, sa pritom nemožno strachu, či dokonca hnevu Slovákov čudovať. Politici ako Fico ho nespôsobujú, no významne ho priživujú. Po tom, ako vlani zahynulo 71 migrantov v dodávke pri rakúskom Parndorfe, blízko našich hraníc, nenávistné prejavy na internete kulminovali. Generálny prokurátor Jaroslav Čižnár sľuboval, podobne ako prokuratúry v iných krajinách, ich preskúmanie a tvrdý postih. Ako to zatiaľ dopadlo? Mnohí zverejňovali svoje nenávistné statusy neanonymne, no tvrdili potom polícii, že vlastne to tak nemysleli. Kuchár Zoltán, ktorý chcel utečencov „rýchlo a dobre vykosťovať“ sa údajne spamätal a hovorí iba o svojich siláckych rečiach. Alebo istá Zdenka Lauerová. Ani ju polícia za výrok, že utečencov „treba nahnať v Nemecku tam, kde hnali židov a tam ich prevychovávať“ nestíha, lebo to údajne nemyslela vážne.

Vyšetrovatelia sa vlani podľa hovorcu Prezídia Policajného zboru Michala Slivku venovali štyrom prípadom prejavov extrémizmu na internete voči migrantom. „V jednom prípade už vyšetrovateľ obvinil konkrétnu osobu. „Živé“ sú v súčasnosti ešte dva prípady, kde bolo začaté trestné stíhanie, a jeden prípad bol podľa Trestného poriadku ukončený odmietnutím,“ uvádza pre .týždeň Slivka.

Bojíme sa, čo príde

Mohamad Safwan Hasna (43) je predsedom a spoluzakladateľom Islamskej nadácie na Slovensku. Do Bratislavy prišiel v roku 1991 zo Sýrie študovať medicínu. Našiel si tu manželku, majú tri deti. Nedávno ho pozval nemecký veľvyslanec, čo je silné gesto podpory. Hasna osobne pozná niekoľko stoviek slovenských moslimov, mnohí z nich sa stretávajú najmä počas piatkov v modlitebni na Obchodnej ulici. „Nechcem to dramatizovať, ale ľudia začali uvažovať o odchode zo Slovenska. To ma veľmi mrzí, pretože mnohí sú vzdelaní, lekári či podnikatelia všetkých národností, Arabi aj Afganci či ľudia z Balkánu. Viem o troch prípadoch odchodu moslimov zo Slovenska a očakávam, že ich bude, žiaľ, pribúdať,“ vysvetľuje Hasna v tureckej reštaurácii, kde sa stretávame.

Výroky Fica považuje za šokujúce, hovorí o zraniteľnosti svojej komunity. Dodáva, že isto sú aj medzi moslimami čierne ovce, tak ako aj medzi Slovákmi, no o nijakom radikálovi pod Tatrami určite nevie. Naši moslimovia dnes medzi sebou intenzívne komunikujú a zdieľajú obavy. Sú sklamaní a najviac ich znepokojuje strach, ktorí cítia ich deti. „Nie všetci poškodení sa obracajú na našu nadáciu, no viem asi o piatich prípadoch násilia voči moslimom na Slovensku. Často ide o verbálne útoky, pokrikovanie, posielajú nás tam, odkiaľ sme prišli, no jednu Arabku fyzicky napadli na Hodžovom námestí a rozbili jej ústa. Oceňujeme, že keď extrémisti počas pochodu napadli rodinu zo Saudskej Arábie, ktorí sem prišli na promócie a chceli vyskúšať našu MHD, tak polícia ich ochránila,“ pokračuje Hasna, ktorý je veľkým fanúšikom twitteru a eviduje aj obavy zahraničných moslimov o súkmeňovcov: „Výroky premiéra poznajú na celom svete. Pýtajú sa nás, najmä v poslednej dobe, či nám tu niečo hrozí.“

Zadajte e-mail:

Islamská nadácia registruje aj nárast počtu nenávistných emailov. Nadácia pritom odsúdila útoky v Paríži či v Kolíne. Hasna vie dobre po slovensky a chodí na verejné diskusie, nedávno v Banskej Bystrici debatoval s predstaviteľmi rôznych cirkví a náboženských spoločností. „Identifikujem sa ako slovenský občan, žijem tu väčšinu svojho života. Mám túto krajinu a jej ľudí rád, fandím Slovensku v športe, chodím voliť. Rád by som veril, že sa to po voľbách upokojí. Čo by teraz najviac pomohlo? Keby premiér vzal svoje slová späť. To sa ale, obávam sa, nestane,“ hovorí na záver Hasna.

Moslimovia z Nitry

Vysokoškolský pedagóg z Nitry Artan Qineti (42) hovorí, že tu má dvojitý problém: ako moslim aj ako Albánec. „Som napadnuteľný z náboženskej aj z etnickej strany. Kým som bol slobodný, ignoroval som to. Teraz mám rodinu a mám väčšie obavy. Predtým som uvažoval o dlhodobom pobyte s rodinou, teraz reálne uvažujem o odchode zo Slovenska. Nechcem, aby môj trojročný syn vyrastal v takomto prostredí. Manželka zubárka je z Macedónska, šesť rokov tu nevie získať nostrifikáciu diplomu z Istanbulu,“ vysvetľuje Qineti a pokračuje: „Doteraz som to bral športovo, že to potrebuje čas a hrany sa obrúsia. Ale vnímam kontext. Poviem otvorene, cítim sa ako generácie ľudí, ktorí žili v Európe pri nástupe nacizmu v 30. rokoch.“

Uznávaný odborník na poľnohospodársku bezpečnosť prišiel spoločne s ďalšími siedmimi Albáncami na Slovensko vďaka štipendiu našej vlády v roku 1992. Doteraz sa mu tu nepodarilo získať občianstvo, vinou byrokratických prekážok nestihol ísť ani na otcov pohreb. Je aktívny v Islamskej nadácii a takisto vedie Združenie Albáncov na Slovensku. „Pre mňa je Slovensko domovom, s kolegami vychádzam perfektne a prekladám z albánčiny pre orgány činné v trestnom konaní. Žil som niekoľko rokov v Belgicku, no ak odídem, tak zrejme naspäť na Balkán. Aj tam sa ale situácia zhoršuje,“ dodáva muž, ktorý po útokoch na Spojené štáty v septembri 2001 považuje za samozrejmosť, že je ako moslim monitorovaný. „Prekáža mi to, ale musím s tým žiť,“ hovorí.

V Trnave žije a učí na univerzite filozofiu aj politológ Jozef Lenč (36), Slovák z Handlovej, ktorý sa deklaruje ako liberálny moslim. K islamu sa dostal vďaka čítaniu literatúry. Ako 25-ročný sa rozhodol o ňom nielen čítať a písať, ale ho aj praktizovať. „Nie som konvertita, islam je moje prvé náboženstvo. Pristúpenie je jednoduchšie ako pri kresťanstve. Moslim musí iba vnútorne veriť, inak je to jednoduché. Raz v piatok v januári 2005 som išiel do modlitebne v Mlynskej doline v Bratislave, kde som pred ostatnými vyslovil šahádu, teda vyznanie viery. Tak som sa stal moslimom,“ spomína muž, ktorý aj dnes často a rád verejne vystupuje – bez strachu. Jeho otec je liberálny ateista a rozhodnutie syna o tom, že je moslimom, nechal na neho. Mama sa o neho bojí, keď ho vidí vystupovať povedzme v televízii. S najbližším okolím nemá nijaký problém a ak niekto povie pseudovtipnú poznámku, napríklad či nemá v ruksaku bombu, povznesie sa nad to.

Prečo tak o nás Fico hovorí?

Afganec Javid Nabizada (43) prišiel na Slovensko už v roku 1987 vďaka štipendiu. Vyštudoval aplikovanú informatiku a automatizáciu, dnes so slovenskou manželkou a dvomi dcérami v školskom veku žijú v peknom rodinnom dome v malej dedinke pri Trnave. Od roku 1997 je občanom Slovenska, dnes pracuje v nórskej IT firme v Bratislave. Chcel, aby za ním prišli do Európy rodičia, no byrokratické prekážky tomu zabránili a otec v Kábule medzitým zomrel. „Mama je už stará a chorá. Nemá sa ako dostať na slovenskú ambasádu v Iráne, kde musí podať žiadosť o vízum,“ vysvetľuje Nabizada medzitým ako v jeho dome z reproduktorov na obed znie azan, moslimské volanie na modlitbu.

Pred deviatmi rokmi sa s manželkou vrátil z Kanady, kde žili šesť rokov. „Čo sa to tu stalo? Prečo tak o nás Fico hovorí? Všetky problémy na Slovensku sú vyriešené a ostali iba utečenci? Platím vysoké dane a nemám istotu, že budem mať dôchodok. Kto zaplatí všetky rozkrádania v štáte, ktoré sa vláda snaží zakryť rečami o moslimoch?“ pýta sa Afganec, ktorý chodí tlmočiť pre policajtov a je si istý, že je odpočúvaný. Keď na internete číta, že moslimov ľudia rozsekajú na kusy a spália, keď vie, koľko je v polícii rasistov, tak napriek tomu, že má okolo seba dobrých ľudí, začína aj on uvažovať o odchode zo Slovenska. „Začínam ľutovať, že sme sa z Kanady vrátili,“ dodáva na záver Nabizada.

Článok vyšiel v aktuálnom vydaní časopisu .týždeň. Uverejňujeme ho s láskavým súhlasom autora. Titulná foto: David Haberlah, Flickr

Zdieľať

O autorovi

Andrej Bán

Andrej Bán je známy slovenský fotograf, novinár a humanitárny pracovník. Pravidelne prispieva do slovenského časopisu Týždeň a spolupracuje so zahraničnými médiami ako Newsweek, ONE magazine, NRC Handelsblatt a inými. V roku 1999 sa podieľal na založení charitatívnej organizácie Človek v ohrození. Je držiteľom mnohých prestížnych ocenení za fotoreportáže z konfliktných oblastí (Bosna, Kosovo, Gruzínsko a iné) a autorom viacerých publikácií.