Príbeh o „obchodoch“, ktoré vo Veľkej Británii zbierajú nespotrebované potraviny, aby sa pre ne našlo využitie a nemuseli sa vyhodiť.

Rada by som začala s mojim osobným príbehom a určitou premenou, ktorá nastala v polovici roka 2020. Od detstva som bola vedená k tomu, vážiť si, čo mám, a aj keď sme po finančnej stránke boli na tom celkom slušne, rodičia s nami chodievali po „sekáčoch“ a blších trhoch vo Viedni, kde sme si za pár šilingov nakúpili častokrát kvalitné veci, ktoré v tom čase na Slovensku ešte ani neboli. Takisto som dostávala oblečenie po sesternici a ja som zase posúvala moje ďalej.

Nikdy mi nevadilo nosiť veci, ktoré neboli „fungl“ nové. Po presťahovaní sa do Anglicka som znovu objavila miesta, ktoré mi pripomínali blšie trhy z detstva, a sú to známe „charity shops“, ktoré sú v Anglicku vyslovene všade. Dá sa tam nájsť naozaj všetko: od oblečenia, cez knižky, menšie kusy nábytku, kuchynské potreby, až po bicykel či žehličku. Väčšina týchto „charity shopov“ funguje na dobrovoľníckej báze. Po čase som pochopila, že dobrovoľníctvo je v Anglicku celkovo veľmi rozšírené a veľmi dobre zorganizované, kedže si to tu vážia a verejnosť to podporuje.

Wycombe Food Hub

Začala som sa o tento sektor viac zaujímať, až som sa dostala k organizácii Wycombe Food Hub (ďalej WFH), teda potravinovej banke v mestečku severozápadne od Londýna, High Wycombe, kde žijem. Nie je to klasická potravinová banka, ktorá funguje na princípe darov potravín, ktoré sa následne rozdávajú sociálne a finančne slabším obyvateľom. WFH bola okrem zmieňeného účelu v prvom rade založená s umýslom bojovať proti plytvaniu jedla a potravín a potravinovému odpadu, ktorý dennodenne produkujú nielen konzumenti, ale vo veľkom aj obchodné reťazce.

Pre lepšiu predstavu ponúkam zopár faktov, koľko jedla a potravín končí v koši: jedna tretina vyprodukovaného jedla a potravín končí na smetisku; takmer miliarda hladných ľudí na svete by sa mohla nakŕmiť menej ako štvrtinou jedla, ktoré sa premrhá v USA, Veľkej Británii a Európe; na ploche väčšej ako Čína sa pestuje jedlo, ktoré sa nikdy neskonzumuje a 25% svetových zásob pitnej vody sa používa na pestovanie potravín, ktoré sa nikdy neskonzumujú. Podobných šokujúcich a alarmujúcich údajov je žiaľ ešte oveľa viac.

Po veľmi krátkej dobe sa pridalo toľko reťazcov, že sklady (ktoré sa nachádzali v priestoroch kostola blízko námestia, kde sa tieto potraviny dvakrát do týždňa rozdávali) začali byť preplnené a WFH rozmýšľala nad novými priestormi. V jednom staršom nákupnom centre sa práve odsťahovalo kníhkupectvo a majiteľ centra ponúkol tieto priestory WFH bezplatne s tým, že zanedbané a zastaralé priestory bude treba pred začatím prevádzky prerobiť. A tak začala ďalšia výzva a etapa dobrovoľníctva: zišli sa ľudia z viacerých oblastí, niekto vedel priestory opraviť, vymaľovať, niekto urobiť dizajn, nasadiť nový koberec a ďalší zase upratovali a inštalovali chladničky a mrazničky, ktoré boli darované. Momentálne je tam asi desať chladničiek a päť mrazákov, a áno, väčšinou sú plné.

Mrazničky v organizácii Wycombe Food Hub sú bežne plné.

Toto bola fáza, kedy som sa k WFH pridala aj ja, začala som pomáhať s prípravou očakávaného otvorenia „obchodu“ a deň za dňom som sa snažila pochopiť, ako je možné, že nám prichádza toľko potravín. Nestačila som sa čudovať nielen nad kvantitou a kvalitou toho, čo bolo niekým považované a deklarované za „nejedlé“ a odsúdené na vyhodenie. Čo ma začalo iritovať ešte viac, bol sortiment, ktorý sa k nám dostáva. Najviac ho tvorí chlieb a pečivo, potom ovocie a zelenina, ďalej rôzne mliečne produkty alebo vajíčka, ktoré sú „odpísané“ len z toho dôvodu, že obal je trochu pokrčený alebo niekto v sklade potravín nemá čas na to, aby vybral jedno poškodené vajce z krabice, kde je ďalšich jedenásť v poriadku. Takisto dostávame balené a trvanlivé potraviny, pri ktorých bol poškodený vonkajší obal, bezohľadu na to, že vnútorný obal a obsah zostal nepoškodený.

Dnešná doba

Pri pohľade na tú hromadu debničiek a krabíc, ktoré u nás dennodenne končia, som začala s hrôzou chápať, v akej dobe vlastne žijeme. Chceme mať všetko a hneď v tej najlepšej forme. Preto máme non-stop supermarkety a plné regále, nedaj Bože, že by si niekto o desiatej večer nenašiel svoju obľúbenú vanilkovú šišku, poliatu ružovou glazúrou. Preto sa pečú celé plechy a zostatok ide na vyhodenie, alebo do WFH, ako u nás v High Wycombe. Tieto jednodňové a supermarketmi odpísané pečivá a koláče končia u nás, kde ich balíme a rozposielame na rôzne miesta. Pravidelne sa zásobujú takzvaní „key workers“, teda nemocnice, policajti a hasiči. Takisto ale zásobujeme aj ďalšie organizácie, ako napr. ubytovne pre ľudí bez domova, organizácie, ktoré podporujú migrantov a sociálne slabšie rodiny. Ak je toho chleba a pečiva toľko, že nevieme čo s ním, dostane sa aj oslíkom alebo iným zvieratkám. Snažíme sa, aby nič neskončilo v koši.

K tomu sortimentu by som ešte rada dodala, že každým dňom zisťujem, čo sa to vlastne všetko v dnešných obchodoch dá kúpiť. Supermarkety sa budujú čoraz väčšie, potrebujeme v nich smerovky a nápisy, aby sme sa dokázali zorientovať. Určite nie som jediná, ktorá minimálne polovicu uličiek a regálov ignoruje a obchádza, aby som čo najrýchlejšie nakúpila potrebné veci a z labyrintu sa čím skôr dostala k pokladniam. A pritom sa pýtam sama seba, či je naozaj nevyhnutné, aby sme v decembri museli mať v regáloch čučuriedky z Peru (chuťovo to s čučoriedkami nemá nič spoločné), alebo balené Sushi na rôzne spôsoby či na výber kvety, ktoré so štítkom „Fair trade“ pricestovali z Kene, aby v Anglicku skončili v koši.

Odkedy som svedkom tohoto všetkého, moja chladnička je viac menej prázdna a do obchodov chodievam čím ďalej, tým menej. Väčšina z nás, ktorí „food hub“ a jeho fungovanie poznajú, si potraviny za symbolickú cenu alebo zadarmo berú priamo odtiaľ. A na výber je vždy dosť. Človek aspoň nemusí rozmýšľať, čo by navaril, berieme to, čo práve je, aby sa to nevyhodilo.

Nápis pred vchodom do WHF.

WFH sa za ten čas stala známou „konečnou“ pre rôzne druhy jedla a potravín, ako napr. nepotrebné sendviče, ktoré sa omylom objednali do jednej školy, či krabice bonbonier, ktoré nám darovala čokoládovňa, lebo musela z dôvodu lockdownu zavrieť. Náš sortiment sa každým dňom rozširuje, s príchodom zimy sme začali zbierku kabátov a búnd, ktoré cez deň vykladáme von s nápisom „Chýba ti kabát? Vezmi si jeden. / Máš jeden kabát naviac? Podaruj ho.“ Jedna základná škola nám tiež darovala hračky a knižky a naše „potraviny“ sa tak každý piatok stávajú „hračkárstvom“, kde je opäť väčšina vecí zadarmo, tie cennejšie za symbolický finančný dar. Ľudia si nás začali veľmi rýchlo všímať a dennodenne sme „obdarovávaní“ darmi, od potravín až po hračky, drogériu, plienky a oblečenie.

Tešíme sa všetkým darom a ich novým majiteľom. Čo nás ale teší menej a vracia späť do reality, je sledovať nákupné ošiale rovno vedľa nás, v obchodnom dome, ktorý s nami susedí. Tým, že sa tam dá kúpiť oblečenie od jednej libry, je to lákavá destinácia na nákup často zbytočných vecí, ktoré si ľudia kúpia len preto, lebo sú skoro zadarmo. Ak chce niekto ponožky Harry Potter, termofľašu v tvare jednorožca, pyžamo s vianočným motívom, papuče s obrázkom Spidermana a pokrývku tváre s minimálne tromi rôznymi vzormi, tak ide navštíviť práve to miesto.

Neustále si kladiem otázku, či je pre nás skutočne potrebné, mať hneď všetko, na čo si zmyslíme, a najlepšie za lacné peniaze. Zabúdame sa zamýšľať nad skutočnou hodnotou tých tisícok vecí a čo všetko je skryté v pozadí, o čom by konzumenti najradšej nemali vedieť, napr. kto a za akých podmienok tie potraviny vypestoval či oblečenie vyprodukoval, ako sa k nám dostali atď.

Musíme mať všetko

Takisto je na zamyslenie, či naozaj musíme mať zo všetkého nonstop na výber, a tým nemyslím, dva či tri druhy chleba, myslím tým dlhé uličky plné regálov pečiva, baleného, čerstvého, nakrájaného, zmrazeného, bieleho či tmavého, bezgluténového, nakrájaného nahrubo či na tenko, špaldového či celozrnného atď. Pri pečive by som ešte rada spomenula môju skúsenosť tu v Anglicku napríklad s nakupovaním chleba. Práve chlieb mi tu od začiatku veľmi chýbal a keď som chodila do obchodu na nákup, viac menej so sklamaním a „nasilu“ som siahla po nejakom, ktorý som chcela vyskúšať, dúfajúc, že mi aspoň trošku bude pripomínať ten slovenský. Nestalo sa tak, ani poľské balené nakrájané chleby nechutia ako tie naše čerstvé slovenské z miestnych pekární.

Áno, je to tak, že som si z toho nespočetného množstva chleba a pečiva nedokázala vybrať, a to som naozaj chcela iba obyčajný, „klasický“ chlebík. Táto moja situácia sa vyriešila viac menej príchodom pandémie a tým, že som zostala doma, lebo som sa konečne dostala ku kváskovaniu. Odvtedy si pečiem „klasický“ chlebík aj tu v Anglicku. Pečenie chleba a koláčov ma veľa naučilo, myslím, že tak ako pestovanie zeleniny či ovocia, je to proces, ktorý nás spomaľuje a vracia späť „ku koreňom“, k fungovaniu našich starých rodičov a generácií pred nimi. Nestrácajme tento „touch“ s podstatou vecí a dajme šancu aj našim deťom, aby vedeli, ako sa potraviny, jedlo, hračky či iné predmety dostanú k nám domov a čo je všetko za tým. A možno sa opýtať aj samých seba, či určité veci naozaj musíme mať, napr. v decembri kyticu ruží z Kene, čučoriedky z Peru alebo jahody z Maroka.

Foto: Veronika Adam Švarcová. Projekt (Ne)Známi susedia je realizovaný s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah zodpovedá výlučne Islamská nadácia na Slovensku (INS).

Zdieľať

O autorovi

Veronika Adam Švarcová

Veronika vyštudovala arabistiku, politológiu a germanistiku na Viedenskej univerzite. Je dobrovolníčkou v potravinovej banke v High Wycombe v Anglicku.