Spomínam na neskorý letný večer z augusta tohto roku. Vzduch voňal po škorici, zmesi ovocia a čímsi zvláštnym.

Omamná vôňa nás vylákala do kopca nielen cez čuchové vnemy, ale i túžbou oddýchnuť si po treťom intenzívnom dni na tréningu mediátorov. Spoznala som jedno z najkrajších a historicky najzaujímavejších miest Slovenska. Bola som na Klopačke, dvojposchodovej vežovitej renesančno-barokovej stavbe zo 17. storočia. Jej šindľová strecha je ukončená útlou vežičkou so zvukovými otvormi. Kedysi dávno slúžila baníkom ako budík, žalár i poisťovňa. Bratská pokladnica slúžila ako banícka poisťovňa, kam baníci vkladali časť zárobku na podporu pre chorých, vdovy a siroty. Dych histórie s veľkolepým odkazom! Dnes tu nájdete útulnú čajovňu. Áno, reč je o Banskej Štiavnici – mestečku, ktoré som vždy túžila navštíviť. V decembri 1993 jej bolo udelené najvyššie medzinárodné uznanie, kedy bolo mesto spolu s technickými pamiatkami v okolí zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Miestna čajová ponuka mala 48-strán! Ponúkala čaje od výmyslu sveta, naprieč kontinentami. Pustila som sa do náročného rozhodovania a debaty s čerstvo (ne)známymi susedmi ohľadom výberu čaju. Nechala som si poradiť. A potom som už len čakala. Vyčkávala som na moment, kedy si odpijem prvý horúci dúšok voňavého, pre mňa tajomného čaju s názvom Africký sen. Medzitým nám vyjednávačka mieru na medzinárodnej úrovni – naša lektorka, verne opisovala život v občianskou vojnou zasiahnutej Líbyi či kmeňové nepokoje v Stredoafrickej republike a Čade, ku ktorým dochádza najmä pre vodu. Na tréning mediátorov pricestovala z Londýna, kde aktuálne žije, na pozvanie Islamskej nadácie na Slovensku v rámci projektu (Ne)Známi susedia. Prostredie strednej Afriky dôverne pozná vďaka svojej dlhoročnej záslužnej práci. Vždy niekoľko mesiacov v roku strávi priamo v teréne, v konfliktných zónach, kde sa snaží o urovnanie sporov a nachádzanie spojitostí.

Boli sme skupina dvadsiatich mladých ľudí z rôznych kútov Slovenska, s rôznorodým zázemím, s odlišnými životnými cestami, ale jedno sme mali predsa len spoločné. Rovnaké emócie ako pri výbere čaju, ako nás zaplavia v kontakte s novými ľuďmi. Zvedavosť, túžba, prekvapenie, obavy či predpojatosť kvôli predsudkom či pokryveným obrazom sprostredkovaných z médií.

Niekedy túžime spoznať jeden druhého bližšie, hoci sme už dávno predtým „vyniesli rozsudok“. Patrí k onej menšine, inak vyzerá, inak rozmýšľa, skratka vytŕča z davu, tak skončil s nálepkou „nežiadúci“. A práve tieto neviditeľné bariéry v nás pomaly, ale isto zapaľujú iskru nenávisti. A pritom sme si nedali ani len šancu spoznať ich zblízka. Jednoducho sme ich hodili do jedného vreca s tými druhými. My verzus oni. Oni nie sú ako my, počúvam často. Aj o Slovákoch sa hovorí všeličo. Myslím si, že nikto z nás Slovákov by nechcel byť automaticky spájaný s hanlivými označeniami či hriechmi našich predkov na základe zovšeobecňovania.

Ak sa pozrieme zblízka na spoločné menovatele, nakoniec dospejeme k názoru, že aj keď majú inú „príchuť“ (ako ten čaj), predsa sú to „len“ ľudia rovnako ako my. Volajú sa inak, narodili sa inde, rozprávajú iným jazykom, môžu mať inú farbu pleti či vierovyznanie, ale takisto majú svoje radosti a starosti. Kolobeh všedností. Pracujú, oddychujú, majú rodiny, snažia si plniť svoje predsavzatia. Strachujú sa o svojich najmilších, o budúcnosť. Väčšina z nich sa snaží drobnými skutkami robiť tento svet lepším miestom pre všetkých. Medzi mojími úvahami, počúvam moju oprotisediacu ako rozpráva o svojej túžbe dostať sa na prestížnu medzinárodnú univerzitu študovať nutričnú výživu, aby už žiadne dieťa na svete nemuselo hladovať.

Veru, nemusíme ani ďaleko chodiť, aj na Slovensku stále máme hladové údolia, prebleskne mi. Ako aktívne počúvam rozhovory ďalších, nadobúdam pocit, že snáď svitne na lepšie časy. Koncentrácia húževnostosti a cieľavedomosti sú pomerne vysoké okolo stanu, kde sedíme a to ma úprimne teší. Za zmienku stojí fakt, že sedíme v obdlžníkovom sedení pod veľkým stanom vonku, známym možno z rozprávok Tisíc a jednej noci. Madžilis sú ústredným miestom kultúrneho a spoločenského života. Diskutuje sa v nich o aktuálnom dianí či hľadajú sa riešenia v prípade problémov, prijímajú sa v nich hostia či uzatvárajú obchody. Koncept madžilis vznikol na arabskom poloostrove, u muslimov. Sú to akési verejné obývačky otvorené pre všetky vekové kategórie, kde sa vedomosti odovzdávajú neformálnym spôsobom cez dialóg, dedičstvo ústnych podaní a ľudových príbehov, ktoré učia mladých k etike, načúvaniu a úcte k názorom iných. Lepšie miesto sme nájsť nemohli, poviem nahlas.

Rovnako je to aj s čajom, má množstvo príchutí, ale v konečnom dôsledku je to stále čaj, ktorý osvieži, uhasí smäd, upokojí. Ten krásny pocit z chutného čaju ostane v nás len na krátky okamih. Zážitok zo stretnutia s niekým výnimočným v nás však odoznieva dlho. Niekedy ten pocit pretrváva na celý život. U každého. Len musíme dať šancu stretnutiu a poznaniu.

Zuzana Šimková, pedagogička a psychologička z východného Slovenska. Foto: NIKOLAY OSMACHKO na Pexels

Zdieľať