V starobylom pohrebisku neznámej ženy bol objavený prsteň s tajomným nápisom v cudzom jazyku.
Je to presne ten typ tajomstva, ktoré by zaujalo predstavivosť J. R. R. Tolkiena. Táto záhada však nepochádza zo Stredozeme, ale zo stredoveku. Menovaný prsteň bol nájdený vo Švédsku a k prekvapeniu všetkých obsahoval arabský nápis „Pre Alláha“.
Nedávny vedecký výskum dokázal že to, čo sa javilo ako vzácny kameň s nápisom, je v skutočnosti z farbené sklo. Avšak to neznamená, že by sa jeho dávno zosnulý vlastník nechal oklamať. Hoci sklo bolo v tej dobe na Blízkom východe pomerne bežné, v Škandinávii išlo o vzácny a vysoko cenený materiál.
Ako sa teda dostal islamský prsteň na prst vikingskej ženy? Ak sa nevymyslí cestovanie v čase, s istotou no nebudeme vedieť nikdy. Existuje však niekoľko teórií. Jednou z nich je tá, že prsteň bol získaný pri obchodovaní.
Vzhľadom na to, že prsteň sa zachoval v pôvodnom stave, najnovšia vedecká štúdia prekladá zaujímavú možnosť, že majiteľka prsteňa mohla byť sama muslimkou, alebo do muslimských krajín cestovala.
Nie až tak bizarné
V kontexte všetkých tých strach šíriacich informácií o „islamizácii Európy“ vrátane Švédska, zdá sa bizarné, že Severanka, ktorá žila pred viac než tisíc rokmi, mala taký bezproblémový postoj k islámu, že nosila prsteň s vyrytým arabským pomenovaním Boha, a to v čase, kedy kresťanstvo sotva preniklo do krajín Odina, Thora a Freyi.
Navzdory tomu, že dnes vnímame Vikingov len cez prizmu toho, že znásilňovali, drancovali a vypaľovali všade, kam prišli, boli to práve severské kmene, ktoré na Východ tiahli nie len ako dobyvatelia, ale i ako obchodníci (a niekedy ako žoldnieri a obchodníci s otrokmi). Euro je dnes symbolom Európy, ale mocný dirham pred tisícročím ťahal Európanov na Blízky východ.
Aj keď sa mnoho ich potomkov dnes sťažuje na prisťahovalcov, boli to práve ľudia zo severu sťahujúci sa na východ, ktorých priťahovalo bohatstvo Blízkeho východu a centrum globálneho obchodu.
Zvedavosť a zdesenie
Na svojich cestách sa stretávali s Arabmi – stretnutia plné vzájomnej zvedavosti a zdesenia. Vzhľadom k tomu, že Škandinávci tej doby neboli veľkými spisovateľmi, obraz o týchto stretnutiach je značne jednostranný, pretože je založený len na plodných výstupoch vtedajších arabských kronikárov, ktorí písali, aby tak uspokojili veľký dopyt po cestopisoch.
Je zaujímavé, že arabskí autori nám zachovali omnoho prívetivejší obraz o Vikingoch, než diela, ktoré písali Európania. V súčasní historici v mnohom vychádzajú práve z týchto starých arabských textov, ktoré umožňujú odkrývať utajené časti dejín Severanov. Takže sa zdá, že popri „ohrozovaní“ kultúrneho dedičstva Európy muslimovia prispeli i k jeho zachovaniu.
Jednu z najpodrobnejších fascinujúcich správ zanechal v 10. storočí ibn Fadlán (vo filmovej fikcii Vikingovia ho stvárnil Antonio Banderas), cestovateľ a vyslanec v službách Abbásovského kalifátu, ktorý mimochodom nemá nič spoločné so súčasným „kalifátom“ ISILu.
Hoci jeho cestopis vykazuje známky kultúrnej nadradenosti a povýšenosti, ku ktorým má sklony i súčasná orientalistika – ako napríklad zmiešavanie rôznorodých kmeňov a národov do jediného homogénneho celku „tých „druhých“ – avšak tiež sa snaží týchto ľudí pochopiť a vyjadruje im určité sympatie.
Podobne ako neskoršie európske stereotypy „noblesných divochov“ aj ibn Fadlán poznamenáva: „Nikdy som nevidel dokonalejšie postavy ako tie ich – sú ako palmy, vzpriamení a červenkastí.“ Ďalší muslimský cestovateľ ibn Rusta ich opisuje ako hrdinských a verných.
Ibn Fadlán
Zaujímavé je, že ibn Fadlán bol síce svedkom mnohých prejavov smilstva a opilstva, no napriek tomu, že bol islamským učencom, teda faqíhom, neskĺzol pri svojich obdivuhodne akademicky neutrálnych popisoch k žiadnym moralizujúcim súdom.
Môže sa to zdať zvláštne, najmä vzhľadom k tomu, ako puritánsky zvyknú vystupovať dnešní islamskí učenci. Je to však menej prekvapujúce, ak si uvedomíme, v akom množstve sa popíjal alkohol za Abbásovcov, ako z pera arabských básnikov vznikali ódy na víno a tiež na skutočnosť, že stredovekí arabskí islamskí učenci boli častokrát autormi sexuálnych príručiek vrátane jedného krásne zmyselného diela Navoňaná záhrada.
Aj keď ibn Fadlán sotva pozdvihol obočie nad popíjaním okolo neho, nanajvýš kriticky pristupoval k hygiene Vikingov. Berúc do úvahy, že prišiel pravdepodobne naparfémovaný a odetý do kvalitných tkanín z kultúry, kde každodenné kúpele boli normou a rituálne sa umývalo päťkrát denne, jeho znechutenie bolo zrejmé.
„Sú to tie najšpinavšie zo všetkých Božích stvorení,“ prehlásil. „Neumývajú sa po veľkej, ani po malej potrebe, neumývajú sa v stave rituálnej nečistoty (po pohlavnom styku) a neumývajú si ani ruky po jedle.“
Abrahámovská citlivosť
V jeho rozprávaní sa objavujú i momenty vzájomného kultúrneho šoku. Ibn Fadlán bol zaskočený tým, ako je medzi Vikingami rozšírené znásilňovanie a ľudské obete otrokýň pri pohrebnom rituáli spaľovania mŕtveho tela náčelníka na horiacej lodi, ktoré sa mu pri jeho abrahámovskej citlivosti museli zdať barbarské. Vikingovia však boli rovnako zdesení z islamských pohrebných praktík.
„Vy Arabi ste vskutku veľmi,“ poznamenal jeden, „zámerne vkladáte telá tých, ktorí sú vám najdrahší, a ktorých máte vo veľkej úcte do zeme, kde sú rozožratí hlinou, hmyzom a červami.“
Niektorí Vikingovia, s ktorými sa ibn Fadlán stretol, konvertovali na islám, ale mnohí boli až priveľmi zviazaní so svojim pôvodným náboženstvom, alebo sa stránili pristúpiť k islámu, pretože by im až priveľmi chýbalo bravčové mäso.
Vzhľadom na to, že bola pochovaná so svojim prsteňom a nie spálená, tajomná vikingská žena môže byť práve jednou z takýchto konvertitov, ktorá sa vrátila domov, alebo bola Severankou, ktorá prišla do kontaktu s muslimami počas ciest na Východ.
Tak či tak to dosvedčuje, že islam má v Európe oveľa hlbšie korene, a to dokonca i jej odľahlých kútoch, než sú mnohí Európania ochotní priznať.
Pôvodnú verziu článku publikovala stanica Al Džazíra. Titulná foto: Christer Ahlin/Swedish History Museum
