Bol záhradný pavilón len šľachtický výstrelok, alebo sa v ňom niekedy modlili aj moslimovia?

Mesto Bratislava v roku 2006 schválilo Územný plán zóny Podhradie, ktorý zahŕňal oblasť od hradného vrchu po nábrežie Dunaja a približne od Mostu SNP po električkový tunel pod hradným kopcom. V textovej časti územného plánu sú okrem iného vymenované objekty pamiatkového záujmu a zaujímavé kultúrno-historické prvky a jedným zo šestnástich bodov sú aj „základy mešity pod Žigmundovou bránou“.

V územnom pláne sa ďalej uvádza: „Objekty pamiatkového záujmu a zaujímavé kultúrno-historické prvky sú sústredené prevažne v sektore Vydrica a v sektore Kúrie. Ide o zvyšky skalných pivníc, suterénov domov, trasovania pôvodných ulíc a chodníkov, dve ľadové jamy, zrekonštruované zvyšky Kempelenovho vodovodu, bývalý vodohospodársky objekt pod hradom a objekty už dnes neexistujúce – Ankerhaus, maják, základy mešity, hraničné stĺpy v mieste bývalých kasární, terasovité záhrady, objekty bývalých kúrií.“

Samotný dokument o mešite nič viac nehovorí. Ak sa chceme o zvláštnej stavbe dozvedeli viac, musíme hľadať inde. Súhrnná štúdia o nej zatiaľ neexistuje, no rôzne odkazy možno nájsť v textoch o podhradí ako takom, či konkrétne o Vydrici, ako sa nazývala oblasť, kde budova stála. Poďme sa spoločne pozrieť, aký obraz z týchto odkazov dokážeme poskladať.

Rytina záhradného pavilónu, Karol Frech, rok 1930. Zdroj: Galéria mesta Bratislavy, Web umenia, inventárne číslo: C 8164

Rytina záhradného pavilónu, Karol Frech, rok 1930. Zdroj: Galéria mesta Bratislavy, Web umenia, inventárne číslo: C 1194

Záhradný pavilón Brauneckerovho paláca

Tzv. zóna Podhradie vymedzená v územnom pláne je oblasť, kde vznikala postupná zástavba od stredoveku až do prvej polovice 20. storočia (najstaršie známe fragmenty výstavby sú z 13. storočia). Väčšia časť podhradia bola zbúraná v 60. rokoch 20. storočia v súvislosti s výstavbou Mosta SNP. Územný plán zóny Podhradie z roku 2006 bol jedným z krokov k vzniku novej zástavby na tomto území (ktorú dnes realizuje súkromný developer).

Historik Štefan Holčík v roku 2006 a tiež v roku 2008 pre Bratislavské noviny písal o tzv. reťazovom dome (Kettenhaus), ktorý sa nachádzal blízko miesta, kde Územný plán zóny Podhradie hovorí o spomínanej mešite. Reťazový dom bol palác, ktorý obýval cisársko-kráľovský dvorný radca, barón Anton von Braunecker. Preto sa mu hovorí aj Brauneckerov palác. Sídlo malo zo zadnej strany smerom k svahu hradného kopca dve terasy, kde sa nachádzali okrasné rastliny a cudzokrajné stromy.

V jednej z terás bola tiež vežovitá stavba, záhradný pavilón. Ten bol podľa Holčíka pôvodne upravený ako neogotická hradná veža, no neskôr prestavaný v maurskom slohu. Práve z neho podľa Holčíka ľudová tradícia urobila mešitu. Pavilón mal tri podlažia, pričom ešte v texte z roku 2006 Holčík spomína, že najvyššie z nich mohlo v medzivojnovom období predsa len slúžiť ako moslimská modlitebňa. Poloha záhradného pavilónu sa zhoduje s „mešitou“, o ktorej hovorí spomínaný územný plán.

Rytina z roku 1790, kde možno zreteľne vidieť Brauneckerov palác krátko po jeho výstavbe. Vpravo dole je fasáda paláca a vstupná brána. Vyššie vidieť prvé a za ním druhé nádvorie a nad nimi terasy s radmi stromov.  V pravej časti terás je dvojpodlažná vežovitá budova prezývaná mešita. Zdroj: Galéria mesta Bratislavy, Web umenia, inventárne číslo: C 8164

Rytina z roku 1790, kde možno zreteľne vidieť Brauneckerov palác krátko po jeho výstavbe. Vpravo dole je fasáda paláca a vstupná brána. Vyššie vidieť prvé a za ním druhé nádvorie a nad nimi terasy s radmi stromov.  V pravej časti terás je dvojpodlažná vežovitá budova prezývaná mešita. Zdroj: Galéria mesta Bratislavy, Web umenia, inventárne číslo: C 8164

V rokoch 2007-2008 prebiehal v tejto časti podhradia architektonicko-historický a umelecko-historický výskum. Jeho výsledky sa spomínajú okrem iného v texte Zuzany Ševčíkovej Južné podhradie Bratislavského hradu: kapitoly z dokumentácie architektonických reliktov Vydrice z roku 2012. Tu sa o Brauneckerovom paláci dozvedáme, že bol postavený okolo roku 1770 architektom Mühlerom a v terasovitých záhradách sa nachádzali tiež fontány a oranžéria.

V roku 1780 patril dvom rodinám – Schwarzovcom a Pittingerovcom a rodine baróna Brauneckera patril od roku 1813. Od roku 1908 tu bol detský domov pomenovaný po kňazovi Karolovi Scherzovi de Vasoja a podľa Holčíka tu bola v 50. rokoch materská škola a jasle. V tom období však už bol Brauneckerov palác vo veľmi zlom stave a v roku 1969 bol asanovaný.

Národná obroda, 7. december 1946

Národná obroda, 7. december 1946

Zaujímavý opis záhradného pavilónu z doby, keď ešte stál, nachádzame v novinách Národná obroda z 7. decembra 1946. V článku o starej bratislavskej povesti stojí, že tzv. Brauneckerov palác postavila už Mária Terézia, čo ťažko možno overiť (hoci citovaný archeologický výskum uvádza, že na miesta paláca už skôr stáli staršie budovy), no pre nás zaujímavý je súdobí opis záhradného pavilónu. „Na severnej strane domu je miniatúrna turecká mešita. Zvonku je kupolovitá, zvnútra klenbovitá. Pred jej vchodom je charakteristická studňa na umývanie nôh,“ stojí v článku. Fontánou sa zrejme myslí šádriván, fontána na očistu pred modlitbou typická pre osmanskú architektúru.

Modlili sa tu moslimovia?

Text v Národnej obrode ďalej upresňuje, že stavba neslúžila ako mešita, ale iba ako ozdoba. „Človekovi by sa zdalo, že sa sem kedysi chodievali modliť potomci Mohamedových prorokov. Ale nie je tomu tak; v dome nikdy nebol Turek a mešita je iba jeho ozdobou.“

Sloboda, 19. október 1990

Sloboda, 19. október 1990

V médiách možno však nájsť aj texty, podľa ktorých sa v prinajmenšom na istý čas v budove miestni moslimovia skutočne modlili. „Mohamedáni si na svahoch hradného kopca nad rybársko-lodníckou osadou Vydrica postavili vlastnú mešitu – modlitebňu, v ktorej slúžili svoje mohamedánske bohoslužby, ale vykonávali aj iné náboženské obrady a úkony,“ píše Igor Janota v denníku Sloboda z 19. októbra 1990. „Mešita bola postavená v maurskom slohu a mala aj neodmysliteľnú kupolu,“ uvádza ďalej, takže možno s veľkou mierou istoty povedať, že hovorí o záhradnom pavilóne reťazového dómu.

Záhradný pavilón v pozadí. Zdroj: Podhradie Zuckermandel Vydrica, vydavateľstvo Marenčin PT, 2017

Záhradný pavilón v pozadí. Zdroj: Podhradie Zuckermandel Vydrica, vydavateľstvo Marenčin PT, 2017

Takže Igor Janota a Štefan Holčík uvádzajú, že záhradný pavilón mohol aspoň na istý čas skutočne slúžiť ako moslimská modlitebňa. Ide však iba o veľmi strohé zmienky, ktoré sa neodvolávajú na žiadne overiteľné skutočnosti. Rovnako neoveriteľné je i tvrdenie z novinového textu v Národnej obrode z roku 1946, i keď tomu na vierohodnosti pridáva aspoň to, že autor ho písal v čase, keď budova ešte stála, a teda vedomosť o jej využití mohla byť bezprostrednejšia.

Zasnežený záhradný pavilón pri pohľade zhora. Zdroj: Podhradie Zuckermandel Vydrica, vydavateľstvo Marenčin PT, 2017

Zasnežený záhradný pavilón pri pohľade zhora. Zdroj: Podhradie Zuckermandel Vydrica, vydavateľstvo Marenčin PT, 2017

Ak by sme popustili uzdu fantázii, mohli by sme si skúsiť predstaviť, že vzhľadom na to, ako sa v prvej polovici 20. storočia menilo využitie chátrajúcich objektov v podhradí, si pokojne na istí čas miestni moslimovia priestor napríklad prenajali. A ak by sme popustili uzdu ešte viac, mohli by sme skúsiť odhadnúť, aký modlitebný priestor by vnútri mohol vzniknúť. Použime na to dve z najzachovalejších fotografií záhradného pavilónu:

Záhradný pavilón v bratislavskej časti Vydrica, 30. roky 20. storočia. Zdroj: Podhradie Zuckermandel Vydrica, Marenčin

Záhradný pavilón v bratislavskej časti Vydrica, 30. roky 20. storočia. Zdroj: Podhradie Zuckermandel Vydrica, vydavateľstvo Marenčin PT, 2017

Z fotografií sa zdá, že pavilón má približne štvorcový pôdorys. Na snímke na pravej strane vidieť vchodové dvere. Porovnaním s chodníkom, výškou zábradlia či výškou dverí predpokladajme, že ich šírka je mierne nadštandardného 1,5 metra. To znamená, že okná nad nimi mohli mať šírku asi tak 1 meter (ide o skutočne veľmi orientačný odhad). Okná sú v strede steny, priestor od každého okna k okraju steny je o niečo väčší a priestor medzi oknami o niečo menší, ako šírka jedného okna.

Po zohľadnení hrúbky múrov tak môžeme veľmi orientačne odhadnúť, že vnútorná stena horného podlažia mohla mať asi 5 metrov. Keďže ide o štvorec, horná miestnosť mohla byť veľká asi 25 m². Na ďalšej fotografii horného podlažia z opačnej strany však vidieť ešte ďalší priestor smerom k svahu hradného kopca s dvoma malými vežičkami, ktorý prípadne mohol vnútorný priestor ešte o nejakých 10 m² rozšíriť.

Záhradný pavilón. Zdroj: Facebook, Skupina Prešpurčina ešče nezgegla!

Záhradný pavilón. Zdroj: Facebook, Skupina Prešpurčina ešče nezgegla!

Modlitebný priestor s veľkosťou 25-35 m² by bol skutočne skromný. Sotva by sa v ňom mohlo modliť naraz viac, ako niekoľko desiatok ľudí. Ak však bola miestna komunita malá, mohol jej aj takýto priestor stačiť.

Tiež je zaujímavé tvrdenie Štefana Holčíka, že záhradný pavilón bol pôvodne postavený ako hradná veža a do maurského slohu bol prestavaný až neskôr. Na priloženej rytine z roku 1790 skutočne vidieť, že tvar veže bol celkom iný, ako na neskorších fotografiách, takže v istom momente muselo dôjsť najmenej k prestavbe kupoly.

Na čo slúžila?

Keďže však vieme, ako stavba vznikla, ak sa v nej aj niekedy nejakí moslimovia modlili, muselo to byť až dodatočne. Pokiaľ ide o jej pôvodný význam, i to dnes už môžeme len hádať. Vzhľadom na veľkosť a umiestnenie stavby musel byť skôr ozdobný. Prakticky v rovnakom období, ako záhradný pavilón, vznikal aj Lednický minaret. Alois I. z Lichtenštejna ho dal postaviť ako rozhľadňu v orientálnom štýle, ktorý bol v tej dobe v Európe populárny (podobným príkladom je Veľká mešita v Bruseli pôvodne postavená v 19. storočí ako orientálny pavilón či Červená mešita v záhrade nemeckého zámku Schwetzingen). Ľahko si predstaviť, že orientálny štýl záhradného pavilónu mohol byť snahou napodobniť tento niekdajší módny trend.

Rodáčka, ktorá v podhradí vyrastala, vo Facebookovej skupine Prešpurčina ešče nezgegla! uvádza možné pôvodné využitie pavilónu. Pod príspevkom o záhradnom pavilóne píše, že grófka Brauneckerová v ňom údajne rada prijímala svojich hostí.

V rovnakom komentári stojí, že už v 40. rokoch sa väčšia časť záhradného pavilónu zbúrala. Brauneckerov palác bol zbúraný v roku 1969. Dobové snímky z búrania možno nájsť v archíve portálu PamMap.sk. Vidieť na nich aj zvyšky záhradného pavilónu, ktoré pretrvali až do tej doby.

Búranie záhradného pavilónu Brauneckerovho paláca. Zdroj: pammap.sk

Búranie záhradného pavilónu Brauneckerovho paláca. Zdroj: pammap.sk

Územný plán: Pripomeňme si to

Úvahy o tom, či budova predsa len slúžila niekedy aj moslimom, alebo nie, sú veľmi zaujímavé, no bez konkrétnych dôkazov či bezprostredných svedkov zostanú len úvahami. V každom prípade však ide o krásnu ukážku toho, aká rozmanitá bola kedysi Bratislava. Malý kúsok od záhradného pavilónu stála známa neologická synagóga a hneď vedľa nej je dodnes katolícky chrám Dóm sv. Martina. Skutočnosť, že doslova na skok od seba boli kedysi v Bratislave stavby spájané s tromi abrahámskymi náboženstvami nám ukazuje, aká kultúrne rozmanitá a otvorená bola Bratislava kedysi. Táto pripomienka je obzvlášť v dnešnej dobe nesmierne dôležitá.

Stavby spájané s tromi abrahámskymi tradíciami v Bratislave na jednej fotografii. Zdroj: Podhradie Zuckermandel Vydrica, Marenčin, reprofoto

Či už sa v záhradnom pavilóne niekedy modlili členovia miestnej moslimskej komunity, alebo plnil vždy len okrasnú funkciu, išlo veľmi zaujímavú stavbu, ktorej orientálny štýl bol pre Bratislavu veľmi netradičný a bola by veľká škoda, keby sa na ňu zabudlo. K rovnakému záveru dospieva aj Územný plán zóny Podhradie citovaný v úvode. „Pamätihodnosti a mimoriadne prvky zaniknutej zástavby je vhodné pripomenúť vo forme drobných kultúrno-historických objektov alebo vo forme spomienkových umeleckých diel, pamätných tabúl, s popisom, nákresmi a fotografickým dokumentačným materiálom,“ odporúča dokument mesta Bratislava.

Pripomína, že „takéto tabule budú zaujímavé nielen pre obyvateľov mesta, ale najmä pre návštevníkov mesta, ktorí sa zaujímajú o jeho históriu.“ Územný plán následne vymenúva 51. lokalít a objektov, ktoré je podľa neho vhodné v novej zástavbe na tomto mieste pripomenúť. Pod poradovým číslom 22. uvádza: „Zvyšky mešity pod Žigmundovou bránou“.

Ostáva preto dúfať, že sa tohto usmernenia územného plánu budú držať aj tvorcovia nových priestorov v tomto území. Na mieste, kde kedysi stál záhradný pavilón, by napríklad mohli dať pamätnú tabuľu, fotografiu či umelecké dielo pripomínajúce „prvú bratislavskú mešitu“, i keď možno nie skutočnú.

Titulné foto: Podhradie Zuckermandel Vydrica, vydavateľstvo Marenčin PT, 2017

Zdieľať

Leave A Reply