Slovenská národná galéria verí, že umenie môže spájať: Sedem príkladov kultúrne inkluzívneho umenia

0

Podporovať spoločenskú súdržnosť prostredníctvom kultúry a umenia sa rozhodla Slovenská národná galéria (SNG), kedy na jar tohto roku oslovila Islamskú nadáciu na Slovensku (INS) so zámerom pre vzájomnú spoluprácu. Vznikol spoločensky angažovaný projekt „Inkluzívne umenie a kultúra“, ktorého cieľom je podporovať dialóg, zbližovanie a scitlivovanie voči moslimom a moslimkám, ako aj islamu. Originály výtvarných diel, nachádzajúce sa v slovenských galerijných zbierkach, sú nástrojom na budovanie mostov medzi príslušníkmi rôznych vierovyznaní a kultúr žijúcimi na území Slovenskej republiky.

Jedným z výstupov tejto spolupráce je aj nasledujúci, obsahovo bohatý, príspevok Jany Švantnerovej, kurátorky zbierok úžitkového umenia, dizajnu a architektúry SNG. Upozorňujeme, že zdieľanie niektorých diel by bolo v rozpore s učením islamu. Avšak zároveň aj spoznávanie týchto špecifík je súčasťou dialógu a preto sme sa dohodli so SNG, že ich z textu vynecháme. Sú nahradené textom „dielo s citlivým obsahom“ a odkazom na príslušnú galériu, kde si príslušné diela môžu záujemcovia a záujemkyne priamo vyhľadať. Prajeme príjemný umelecký zážitok!

Príspevok nadväzuje na rovnomenný text zo začiatku roku, v ktorom som predstavila prvých sedem príkladov kultúrne inkluzívneho umenia. Rovnako ako predtým aj teraz som hľadala diela, ktoré svojím námetom, okolnosťami vzniku alebo využitím prepájajú rôzne kultúrne tradície. Spoločným menovateľom jednotlivých diel je ich prepojenie na islam a ním podmienené geografické, dejinné a spoločenské súvislosti.

Niektoré z nich môžeme pozitívne vnímať ako začleňujúce, zatiaľ čo iné sú neblahým svedectvom minulosti, ktorej následky v podobe nepochopenia a neznášanlivosti nás prenasledujú dodnes. Sú dôsledkom toho, že máme tendenciu považovať za jediné správne tie tradície, ktoré sú nám geograficky a historicky blízke a fungujú v rámci zóny nášho emocionálneho komfortu. V rámci vykročenia z tejto zóny som si naštudovala základné dielo kritiky európskeho nazerania na islamský svet. Ide o knihu Orientalizmus. Západné koncepcie Orientu z roku 1978 od Edwarda Saida (1935 – 2003). Nasledovný text je popretkávaný postrehmi a názormi, ktoré som si vďaka tejto podnetnej lektúre osvojila.

Príspevok vznikol v rámci projektu Inkluzívne umenie a kultúra, ktorý SNG iniciovala v tomto roku. Cieľom tohto spoločensky angažovaného projektu je tematizovanie a zviditeľňovanie citlivých tém súčasnosti prostredníctvom výtvarného umenia. V SNG veríme, že výtvarné umenie predstavuje ideálnu platformu pre spoznávanie, dialóg a zbližovanie rozmanitých kultúr a komunít v našej krajine. Okrem tohto textu bolo ďalším výstupom projektu podujatie v kultúrnom stredisku Cordoba, ktoré sa konalo 7. októbra 2021 v rámci cyklu Spoločná obývačka rozmanitosti. Išlo o prezentáciu diel s tematikou islamu zo slovenských galerijných zbierok a následnú diskusiu. Výsledok rešerše poukázal na stereotypnosť výtvarných diel, na akú upozorňuje aj Said vo svojej knihe. Vzhľadom na exkluzívnosť európskeho nazerania na svet preto neprekvapuje, že najpočetnejšie zastúpenými autormi mimoeurópskeho pôvodu sú anonymní majstri ručne tkaných a viazaných kobercov.

I.

Práve koberce sú pekným príkladom toho, čo zdôrazňujú súčasné kultúrne teórie. A síce, že kultúry a civilizácie majú hybridný a heterogénny ráz. V dnešnej dobe často opakovaný výraz stretu civilizácií nie je korektný. Fakt, že si „strety“ uvedomujeme vypuklejšie, je zrejme dôsledkom toho, že k nim dochádza častejšie a s väčšou intenzitou akcelerovanou možnosťami cestovania a zdieľania informácií. Ľudské vynálezy prerástli svojich tvorcov a s vynálezmi sa nevieme tak rýchlo zžiť a vyrovnať ako rýchlo ich vieme vymyslieť a vyrobiť. Poďme späť ku kobercom. Perzské a turecké koberce sa do Európy dostali už okolo roku 1300, ale ich „boom“ sa začal až v období renesancie, keď ich umelci začali zobrazovať v rámci interiérových svetských aj sakrálnych tém. Pre sunnitský islam platí zákaz ľudských a zvieracích vyobrazení, zatiaľ čo šiítska vetva islamu pripúšťa v dekoratívnom umení aj zobrazenia živých bytostí. Nakoľko v Perzii, dnešnom Iráne, prevládal šiítsky islam, šáh Abbas Veľký (1587 – 1629) vyšiel v ústrety rastúcemu záujmu európskych klientov a na perzské koberce sa tak dostali ľudské postavy, zvieratá a lovecké scény, ktoré sa tešili veľkej popularite. Na jeho dvore boli sústredení najlepší majstri, ktorí sa pri vzoroch kobercov inšpirovali keramikou a knižnými miniatúrami. Perzia ovládala trh s kobercami v 17. storočí. V nasledujúcom storočí prevzalo štafetu Turecko a v priebehu dvoch storočí vznikli popri starších aj nové centrá výroby. Obe krajiny priebežne zisťovali, o aké vzory je záujem a tomu prispôsobovali produkciu. A tak sa aj na turecké exportné koberce dostali popri geometrických a rastlinných motívoch aj pre Perziu typické zvieratá. Neskorším príkladom tohto trendu je koberec z Kayseri (Stredná Anatólia, Turecko) zo zbierok SNG s viacerými námetovými poľami s vyobrazeniami mešity s minaretom, prírody aj zvierat. Výrobky určené na export reprezentovali vkus kupujúcich zo západnej Európy a nie populácie, ktorá ich vyrábala.

Ázijský autor z 19. storočia – Koberec Kayseri | Web umenia

Koberce sa stali v Európe jedným zo znakov pohodlia a luxusu. Boli rozvážnou investíciou do umenia, ako aj suvenírmi z ciest aristokracie, šľachty, vzdelancov, dobrodruhov či umelcov. Jedným z takýchto cestovateľov bol aj maliar krajinár Karl Ludwig (Karol Ľudovít) Libay (1814 – 1888), syn chýrneho zlatníka Samuela Libaya z Banskej Bystrice. Zachytil aj atmosféru obchodu s kobercami na káhirskom bazáre Chán al-Chalílí.

Karol Ľudovít Libay – Časť perzského bazáru v Kaire | Web umenia

II.

Libay sa do Egypta dostal vďaka svojej povesti vynikajúceho krajinára a predchádzajúcej práce pre grófa Josepha Breunera. Spolu s rakúskym diplomatom a arabistom Alfredom von Kremer absolvovali túto poznávaciu cestu v rokoch 1855 – 1856. Po návrate vznikli dva albumy s rôznym počtom chromolitografií. Autorom všetkých kresieb bol Libay, grafické práce vykonali viacerí umelci. Obrázky sprevádzal text Alfreda von Kremer. Išlo o jednu z mnohých expedícií bielych mužov do Egypta. Ten bol totiž v polovici 19. storočia módnou cestovateľskou destináciou, ktorá vytlačila predchádzajúcu módnu destináciu – Taliansko. Biely majetný muž bol na cestách v úlohe pána a lačného konzumenta zážitkov. Takého zobrazil aj Libay na predstavení brušného tanca. Alfred von Kremer k obrázku uviedol, že tanečnice a speváčky predstavovali v súdobom moslimskom Egypte zvyšky predislámskej pohanskej tradície. Aj napriek tomu, že ich činnosť moslimské zákony nedovoľovali, boli neoddeliteľnou súčasťou miestneho folklóru a nesmeli chýbať pri veľkých rodinných oslavách.

Dielo s citlivým obsahom / Fantastický tanec egyptskej tanečnice: Karol Ľudovít Libay, Rudolf Alt, Alexander Schön – Fantastický tanec egyptskej tanečnice | Web umenia

Približne v tom istom čase, keď cestoval po Egypte Libay, tam žila aj brušná tanečnica a kurtizána, Európanmi nazvaná Kučuk Hanim (v preklade Malá dáma). Stala sa inšpiráciou pre spisovateľa Gustava Flauberta, ktorý cestoval po Egypte v rokoch 1849 – 1850. Urobil z nej stelesnenie typickej „Orientálky“ – zmyselnej, skôr hlúpej a povoľnej. Je to akoby návštevník Európy charakterizoval všetky európske ženy na základe návštevy kabaretu a nevestinca na parížskom Montmartri neskorého 19. storočia.

V európskych literárnych dielach a dielach výtvarného umenia nachádzame časté prepojenia „Orientu“ so sexom a s erotickými fantáziami, kde je žena zvyčajne produktom dominantnej mužskej fantázie.

Edward Said v tom vidí odraz európskeho meštianskeho svetonázoru, ktorý hľadá a nachádza svoje fantázie o sexe v tajomnom „Oriente“. Ten mal pre Európanov význam nielen geografický, ale aj kultúrny a morálny. Sex sa stal komoditou rovnako ako „orientálne“ jedlo, bývanie, čaro, krajina, atmosféra či temperament. Tieto očakávania boli automaticky projektované do predstáv cestovateľov – hľadačov týchto zážitkov. Jedným z prvých bol benátsky kupec a cestovateľ Marco Polo (1254 – 1324). V jeho knihe Milión o zvykoch a pomeroch vo východných krajinách voľne kombinuje fakty s fantastickými legendami, pričom sa príliš netají nevraživosťou voči Mohamedovi a stúpencom islamu. Ilustrácie k jej českému vydaniu z roku 1989 robil Adolf Born. Aj vo svojej voľnej karikatúrnej tvorbe viackrát podľahol stereotypnému čaru háremov a brušného tanca.

Diela s citlivým obsahom: Adolf Born – Ospalé popoludnie v seraile | Web umenia, Adolf Born – Salome | Web umenia

História brušného tanca pritom siaha ďaleko do minulosti a bola by veľká škoda redukovať ho len na chlipné zízanie. Viaže sa na starobylé ženské rituály plodnosti a prípravu na pôrod a pôvodne bol určený výlučne ženskému publiku. S potlačením matriarchátu patriarchátom sa brušný tanec zmenil z posvätného na profánny. Hoci je v súčasnosti brušný tanec predvádzaný sporo odetými ženami v tradičných islamských krajinách prísne tabu, existuje nezávislá iniciatíva, ktorá sa k tejto tradícii vracia a pestuje ju aj medzi moslimskými ženami. Jednou z takýchto obrodenkýň brušného tanca je Fawzia Al-Rawi, pôvodom z Iraku, dlhodobo žijúca vo Viedni. Je učiteľkou brušného tanca a aj sufizmu, islamskej mystiky, ktorej cieľom je splynutie s Bohom prostredníctvom dýchania, spevu a tanca.

III.

Z obdobia, keď Libay navštívil Egypt, nachádzame v slovenských zbierkach viacero vyobrazení mešít a minaretov v mestách Siklós, Pécs a Eger, ktoré sa zachovali o obdobia osmanskej expanzie a prítomnosti Osmanskej ríše v 16. a 17. storočí. Nešlo o prvý kontakt Európy s islamom. Po smrti Mohameda v roku 632 islam získal postupne nadvládu nad Perziou, Egyptom, Tureckom, severnou Afrikou, Španielskom, Sicíliou, časťou Francúzska a na východe od 13. storočia ovládol Indiu, Indonéziu a Čínu. Na takýto vývoj reagovala Európa so strachom. Od bitky pri Moháči v roku 1526 sa Osmanská ríša stala u nás (vo vtedajšom Hornom Uhorsku) blízkym susedom a dokonca pánom. Vyobrazení (vo výtvarnom umení) a výpovedí (v literatúre) z dejín osmanského islamu je v európskej kultúre také množstvo, že európska civilizácia presiakla hrozbou islamu. Vzkriesením islamskej hrozby je v súčasnosti hrozba džihádu a obava, že moslimovia získajú nadvládu nad svetom. Spoločná história tohto typu nie je ideálnou pôdou pre nadväzovanie vzájomných vzťahov. V takejto situácii nie je možné začať odznova a bez chýb. Musíme sa preto naučiť pracovať s historickou pamäťou, vystríhať sa vykonštruovaných kolektívnych identít a kolektívnej viny. Ako je to v súčasnosti s osmanskými pamiatkami vyobrazenými na spomínaných grafikách? V Siklósi slúži mešita Malkocha Beja ako múzeum kobercov a tradičných osmanských odevov a zároveň miesto stretnutí miestnej moslimskej komunity. V Egeri stojí minaret dodnes a patrí k najvyhľadávanejším turistickým atrakciám mesta. V Pécsi slúži menšia modlitebňa pašu Jakovaliho Hassana miestnej moslimskej komunite a väčšia mešita pašu Gaziho Kassima bola adaptovaná pre potreby rímskokatolíckeho kostola. Takáto zmena náboženskej funkcie objektu môže viesť k hlbšiemu poznaniu dejinných súvislostí a k vysporiadaniu sa s minulosťou, alebo môže donekonečna slúžiť na živenie vzájomných averzií. Pritom to nie je nič výnimočné. Odnepamäti budovali víťazné náboženstvá kultové stavby na miestach tých porazených. Dnes to už považujeme za vandalizmus a ničenie spoločného hmotného kultúrneho dedičstva.

Georg Heisinger, Ludwig Rohbock – Niekdajšia mešita v Siklósi | Web umenia

Anton Rottmann, Ludwig Rohbock – Mešita a Minaret v Päťkostolišti | Web umenia

Ludwig Rohbock, Georg Hels – Eger zo severnej strany | Web umenia

IV.

Víťaz vojnového konfliktu mohol kultový objekt upraviť podľa potrieb vlastnej viery. Pre potreby výstavby najvyššieho minaretu v Indii – Kutub minár (vysoký vyše 72 m) v indickom Dillí bol použitý stavebný materiál zo zničených hinduistických svätýň. Tie sa nachádzali v opevnenom meste Lal Kot (Červená pevnosť) z 8. storočia, ktoré bolo v 11. storočí určené na obranu proti islamskej expanzii, ktorej v roku 1193 podľahlo. Minaret a zvyšky priľahlej mešity, ktoré stavali miestni majstri v priebehu 12. až 14. storočia, sú najstaršie pamiatky islamskej architektúry v Indii a predstavujú amalgám miestneho predislamského staviteľstva a cudzorodej architektonickej formy z arabského polostrova.

Stredoeurópsky grafik z 19. storočia – Zrúcaniny Cootbuského minaretu | Web umenia

Josef Ehm – Minaret v Lednici na Moravě | Moravská galerie v Brně | sbirky (moravska-galerie.cz)

Nie je však minaret ako minaret. Aj pri prechádzke rozľahlým parkom lichtenštajnského zámku v Lednici na Morave môžete jeden vidieť. Neznamená to však, že v Lednici bola moslimská komunita. Ide o výsledok fascinácie inými „exotickými“ kultúrami, ktorej európska vyššia spoločnosť holdovala v priebehu 19. storočia. Kniežací rod Lichtenštajnovcov išiel s dobou a módou, čo dokazuje aj ich 60 m vysoký minaret. Bol postavený v rokoch 1797 – 1804 podľa plánov architekta Josefa Hardtmutha (1758 – 1816). Bol nielen architektom, ale aj vynálezcom. V roku 1802 si dal patentovať recept na výrobu grafitovej tuhy a položil tak základ firmy na výrobu modernej grafitovej ceruzky, dnes známej pod názvom Koh-i-Noor Hardtmuth. Aj napriek tomu, že išlo o vyhliadkovú vežu a prezentáciu mimoeurópskych artefaktov zo zbierky kniežacieho rodu, sú na minarete nápisy z Koránu. Medzi nimi aj hlavné svedectvo, teda vyznanie viery (Šaháda): „Nie je božstva okrem Alláha a Mohamed je jeho prorokom“, ktoré je jedným z piatich pilierov islamu. Európskym kresťanom nevadilo, v duchu vtedajšej módnej vlny romantizmu a orientalizmu, použiť architektonickú formu a najposvätnejšie texty iného náboženstva, aby tak pridali punc autenticity ich „záhradnej besiedke“. Rovnako ako areál na Morave je aj lokalita pri Dillí zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

V.

Viacero aspektov islamskej kultúry má svoj pôvod v Indii. Tam majú korene aj príbehy Tisíc a jednej noci, ktoré rozprávala múdra a krásna Šahrazád krutému kráľovi Šahrijárovi. Ide o pozoruhodný amalgám ľudového rozprávačského remesla z Indie, Perzie, Arábie a z Egypta. Rámcový príbeh o Šahrazád pochádza z Indie. Už začiatkom 3. storočia n. l. sa ústnym podaním dostali príbehy do Perzie, kde boli prispôsobené miestnym tradíciám. Aj mená hlavných protagonistov sú perzského pôvodu. Perzský je okrem iných aj príbeh o ebenovom koňovi. Keď si Arabi podrobili v 8. storočí Perziu, príbehy upravili podľa vlastného svetonázoru (islam vytlačil zoroastrizmus) a doplnili ich o vlastné. Napríklad cestopisný román o Sindibádovi bol inšpirovaný životom vtedajších kupcov a cestovateľov. Po Bagdade, ktorý padol do rúk Tatárom, sa stala novou domovinou príbehov Káhira. Tak vznikli najrozsiahlejšie úpravy a doplnenia, napríklad aj kultový príbeh o Aladínovi a zázračnej lampe. Príbehy nadchli európskych čitateľov už začiatkom 18. storočia a nadchýnajú ich dodnes. Vďačíme za to francúzskemu archeológovi a arabistovi Antoinovi Gallandovi (1646 – 1715). On preložil nedatovaný arabský rukopis, ktorý našiel v Kráľovskej knižnici v Paríži, kde sa kumulovali poznatky rodiacej sa vednej disciplíny nazývanej orientalistika.

Emil Makovický – Rozprávka o lietajúcom koňovi | Web umenia

Emil Makovický – Rozprávka o Aláaddínovi a čarovnej lampe X | Web umenia

Emil Makovický – Rozprávka o Sindibádovi námorníkovi IV | Web umenia

VI.

Paríž nám pootvára dvere aj k ďalšiemu príkladu inkluzívnosti. Akokoľvek sa vám to môže zdať neuveriteľné, Paríž a iné mestá sú spúšťačom špecifických duševných stavov a niektorým syndrómom dokonca prepožičali svoje názvy. Existuje parížsky syndróm, Florenciou akcelerovaný Stendhalov syndróm a jeruzalemský syndróm. Parížskym syndrómom kultúrneho šoku a rozčarovania vraj trpia hlavne turisti z Ázie. Tým Stendhalovým, pomenovaným po francúzskom spisovateľovi, všetci návštevníci Florencie, ktorí sú nad únosnú mieru očarení jej umeleckými veľdielami, osobnosťami a ich významom pre európsku civilizáciu. Oba syndrómy sa prejavujú hlavne zvýšeným tepom srdca, potením, omdlievaním či dezorientáciou. Existuje aj ďalší, nebezpečnejší, a síce jeruzalemský syndróm charakteristický halucináciami a náboženskými bludmi. Podliehajú mu hlavne veriaci troch monoteistických náboženstiev: judaizmu, kresťanstva a islamu. Vzhľadom na koncentráciu kľúčových kultových lokalít týchto vierovyznaní to nie je prekvapujúce. Preto je vskutku unikátnym príkladom triezveho a zároveň inkluzívneho uvažovania funkcia správcu a kostolníka v Chráme Božieho hrobu v Jeruzaleme, ktorý zdieľa šesť kresťanských denominácií.

Stredoeurópsky autor z konca 2. polovice 19. storočia – Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme | Web umenia

Kľúče od chrámu spravuje jedna moslimská rodina a úlohou ďalšej moslimskej rodiny je chrám odomykať a zamykať. Ide o prácu, česť a poslanie, ktoré sa dedí z generácie na generáciu. Tento rituál osvojenej vzájomnej dôvery pretrváva dodnes. Jeho korene siahajú do začiatku 16. storočia, keď nadvládu nad Jeruzalemom a hašteriacimi sa kresťanmi v chráme získala Osmanská ríša. Nakoľko islam považuje Ježiša za proroka a Mesiáša, mohol sa sultán rozhodnúť aj inak a chrám prestavať na mešitu. Rozhodnutie sultána v prípade Chrámu Božieho hrobu bolo zmierlivé a praktické.

VII.

Sultánov postoj voči kresťanom bol v úplnom protiklade k tomu, ako videl moslimov, stúpencov proroka Mohameda, veľký básnik Dante Alighieri (1265 – 1321). V jeho Božskej komédii vyobrazil Mohameda, ako trpí v predposlednom kruhu Pekla. V speve 28 popisuje, ako má rozrezaný trup a vyvrátené vnútornosti. Dôvodom týchto múk mala byť jeho podvratná činnosť, podaná vo veršoch: „Pretože tí, čo rozkol na rozkol v živote svojom rozsievali radi, rozťatí idú všetci navôkol.“ Vincent Hložník vyjadril tento námet svojím drásavým rukopisom veľmi výstižne.

Diela s citlivým obsahom: Vincent Hložník – Peklo | Web umenia

Išlo o formuláciu v duchu kresťanskej humanistickej tradície, ktorá neuznávala iné náboženstva než kresťanstvo. Myslím, že aj takéto smutné precitnutia znížia percento výskytu nových prípadov Stendhalovho syndrónu, ku ktorým by mohol Dante ako rodák z Florencie prispieť svojím „božským“ (po)dielom. Dante spomína moslimov aj na inom mieste svojho diela. Ako inak, opäť v časti Peklo. Avicenna, Averroes a Saladin sú spolu s ďalšími cnostnými pohanmi ako Abrahám, Sokrates, Platón a Aristoteles v prvom pekelnom kruhu, kde znášajú trest za to, že sa im nedostalo kresťanského osvietenia.

V tomto roku vychádza nový preklad tohto Danteho diela v holandčine. Prekladateľka sa rozhodla pasáž s Mohamedom vynechať, aby neurážala city moslimov. Toto rozhodnutie sa strelo s rôznymi reakciami. Podľa mňa mala byť pasáž v texte ponechaná, nie však z dôvodov bezzubej politickej korektnosti a cenzúry, akými sa oháňajú kritici tohto rozhodnutia. Spolu s textom by mali byť vysvetlené spoločensko-historické okolnosti, ktoré stáli za jeho vznikom a efekt, ktorý aktivity tohto typu v kresťanskom svete priniesli.

Podobný postup by som volila aj v prípade diskutovanej Judensau z 13. storočia na dóme vo Wittenbergu. Stvárňuje silne protižidovský posmešný výjav, na ktorom židia cicajú a lížu rôzne časti tela prasnice, v judaizme nečistého zvieraťa, ktorého konzumácia je zakázaná. Na území Nemecka ide o posledné z viac ako dvadsiatich takýchto vyobrazení, ktoré boli populárnou súčasťou výzdoby stredovekých kresťanských chrámov. Z kresťanského pohľadu bol islam vnímaný ako falošná verzia kresťanstva. Presne v takejto pozícii bolo kedysi kresťanstvo voči judaizmu, s tým rozdielom, že judaizmus nikdy nemal takú politickú moc, akú získalo neskôr kresťanstvo a akú používalo proti „falošnej novinke“ vo forme islamu a „falošného prežitku“ vo forme judaizmu.

Dogmatizmus a ortodoxia sú v dejinách všadeprítomné a podľa Edwarda Saida sú jednou z najväčších kultúrnych katastrof našej doby. Rovnako ako Said verím, že len prostredníctvom kritického myslenia a historicky a racionálne podložených úvah sa môžeme dopracovať ku skutočnému porozumeniu. Práca historika umenia spočíva v spoznávaní diela: okolností jeho vzniku, života jeho autora a vôbec jeho širšieho spoločensko-historického kontextu. Tento prístup učí otvorenosti, vnímavosti, snahe porozumieť, vcíteniu sa do pohnútok autora. Edward Said píše v podobnom duchu o podstate filologického výskumu, ktorý je jeho akademickou domovinou. Obe disciplíny umožňujú vytvárať priestor pre niečo „iné“ či „cudzie“, vzdialené (geograficky, dejinne, námetom). Pre niečo doteraz nepoznané.

Ak som vám narobila chute na podobné premýšľanie, dávam vám do pozornosti dva výstavné projekty. Prvý z nich sa nachádza vo vzdialenom nemeckom Karlsruhe a ide o expozíciu s názvom Welt Kultur / Global Culture v Badisches Landesmuseum. Autorkou je dlhodobá kurátorka múzea Shole Mostafawy, pôvodom z Iránu. Jej rodina odtiaľ emigrovala na začiatku 80. rokov minulého storočia v dôsledku iránsko-irackej vojny. Expozícia polarizuje naše vnímanie inakosti ako objektu fascinácie a zároveň strachu zo straty vlastnej identity. Vystavené artefakty predstavujú nečakané prepojenia rôznych kultúr a náboženstiev.

Druhý tip je na výstavu v Oberes Belvedere v neďalekej Viedni zameraná na troch umelcov z 19. storočia: Radena Saleha z Jávy, Osmana Hamdi Beya z Turecka a Hakoba Novnatanaya z Gruzínska. Ich diela boli ako mimoeurópske dlhodobo prehliadané vo výstavnej aj výskumnej činnosti tejto inštitúcie. Kurátor Markus Fellinger si uvedomuje, že vystavením týchto diel a zhodnotením historického kontextu ich vzniku prispieva k dôležitému súčasnému trendu vysporiadania sa s európskou kolonizátorskou a imperialistickou minulosťou.

Edward Said už v roku 1978 poukázal na to, že politický imperializmus Západu dlhodobo vládne vede, kultúre aj umeniu, a preto ho nie je možné historicky a intelektuálne ignorovať. Vzťah európskej civilizácie a Orientu je podľa neho hlavne vzťahom moci a despotizmu. Európa sa považovala a často sa stále považuje za kultúrne nadradenú všetkým neeurópskym národom a kultúram. Said v rámci post koloniálnej teórie a kritiky radí termíny ako Orient či Západ nepoužívať ako ľahké, vše zastrešujúce termíny. Možno ste si to ani nevšimli, ale ja som sa im v tomto texte programovo vyhýbala. Chýbali vám?

Použitá literatúra:
SAID, Edward W.: Orientalismus : západní koncepce Orientu. Praha; Litomyšl : Paseka, 2008.
BURNEY, Shehla: Orientalism : The Making of the Other. In: Counterpoints. Pedagogy of the Other: Edward Said, Postcolonial Theory, and Strategies for Critique, Vol. 417, 2012, s. 23-39.
Aegypten : Reisebilder aus dem Orient : dem hochgebornen Herrn Grafen Joseph Breunner hochachtungsvoll gewidmet, nach der Natur gezeichnet und herausgegeben von Ludwig Libay. Praha : SET OUT – R. Míšek, 2006.
ZMETÁKOVÁ, Danica (ed.): Karol Ľudovít Libay (1814 – 1888) : Cesty a návraty na Slovensko. Bratislava : SNG, 1997.
AL-RAWI, Rosina- Fawzia: Grandmothers’s Secrets. The Ancient Rituals and Healing Power of Belly Dancing. Northampton, USA : Interlink Books, 2021
Pravila Šahrazád … Čtyřicet příběhů z knihy Tisíce a jedné noci. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1955.
Z vyprávění Šahrazádiných. Praha : Odeon – nakladatelství krásné literatury a umění, 1967.

Internetové zdroje:
https://www.mei.edu/publications/edward-said-and-two-critiques-orientalism
https://worlddanceheritage.org/birth-raqs-sharqi/
https://www.fawzia-al-rawi.com/about
https://cnn.iprima.cz/danteho-bozska-komedie-vychazi-bez-stezejni-pasaze-odstranili-proroka-mohameda-21867
https://www.reflex.cz/clanek/komentare/106323/bozska-komedie-hyperkorektni-prekladatele-przni-danteho-dilo-a-vypousteji-narazky-na-islam.html
http://a-repko.sk/knihy/dante/peklo.htm
https://art.ceskatelevize.cz/inside/umeni-minulosti-otazky-dneska-stret-kultur-nebo-sdilene-dedictvi-liwHQ?fbclid=IwAR1C3QaA6PZkWG6B6Ut78XeFFnsvGWHqs7rG9L4Hc0a7FU1eW9xW1phXXuA

 

Zdieľať

O autorovi

Jana Švantnerová

PhDr. Jana Švantnerová, Ph.D. pôsobila v Slovenskom centre židovského kultúrneho dedičstva a od roku 2012 je kurátorkou zbierky judaík v Židovskom komunitnom múzeu v Bratislave. V SNG pracuje od roku 2012 ako odborná asistentka Zbierky úžitkového umenia. V súčasnosti sa zaoberá výskumom židovských rituálnych predmetov, zberateľstvom judaík a mapovaním umeleckej produkcie mimoeurópskych kultúr v slovenských zbierkach. Publikuje okrem iného v časopise Ars a Ročenke SNG.

Leave A Reply