Ako mám vysvetliť dcére, že ľudia naprieč Európou sa boja menšín, akou sme my?

0

V roku 2006, keď vrcholila hystéria okolo zahaľovania žien, sa redaktor časopisu The Guardian Jonathan Freedland zamyslel, čo to v praxi znamená byť muslimom vo Veľkej Británii. „Osobne by som sa bál,“ konštatoval. „Hľadal by som svoj pas.“

V nedeľu, ako postupne prichádzali výsledky volieb (do Európskeho parlamentu, pozn. prekladu) po záplave víťazstiev krajne pravicových strán od Škandinávie až po krajiny Stredomoria, som žartoval s mojou (americkou) manželkou, že možno budeme musieť baliť kufre a vydať sa preč za „veľkú mláku“.

Stovky novinových úvodníkov a komentárov sú plné zdôvodnení, ako úsporné ekonomické opatrenia, demokratické deficity a masová migrácia dopomohli k posilneniu krajne pravicových fanatikov a neonacistických cvokov naprieč kontinentom. Naši politici a vedátori boli o niečo menej horliví viesť diskusiu o tak širokej téme, akou je islám. Zdá sa, že to, čo spája európske krajne pravicové strany je viac, ako čokoľvek iné, strach a odpor z ľudí ako som ja a moja žena.

Zoberme si napríklad Národný front (FN), ktorý vyhral voľby vo Francúzsku. Jeho predsedníčka Marine Le Pen hromžila nad „postupnou islamizáciou“ svojej krajiny a prirovnala muslimov, ktorí sa modlia na verejnosti k nacistickej okupácii Francúzska. Na pováženie je i Dánska ľudová strana (DPP), ktorá triumfovala vo voľbách v Dánsku. Jej zakladateľka Pia Kjearsgaard označuje islám za „politické hnutie“ a tvrdí, že Korán učí muslimov „klamať a miasť, švindľovať a podvádzať.“

A čo Praví Fíni (FP), strana, ktorá po voľbách zdvojnásobila počet svojich poslancov? Jej zástupca v Európskom parlamente, Jussi Halla-aho obviňuje islám, že „posväcuje pedofíliu“ a člen rady Praví Fíni, Amon Rautiainen vyzval, aby muslimov „uvarili zaživa“. V susednom Švédsku populistická strana Švédski demokati získala svoje prvé dva mandáty. Stranícky líder Jimmie Åkesson v jednom vystúpení hovoril o muslimoch vo Švédsku ako o „najväčšej hrozbe od druhej svetovej vojny“.

U nás v Británii je islámom rovnako posadnutá strana UKIP. Jej vodca Nigel Farage podporuje zákaz nosenia burky, hlavný ideológ UKIP Gerard Batten chce zastaviť budovanie mešít a bývalý predseda strany Lord Pearson vyhlasoval, že „moslimovia sa rozmnožujú desaťkrát rýchlejšie než my“. V ostatných týždňoch kandidáti UKIP preukázateľne obviňovali muslimov, že z detí „vychovávajú sexuálnych otrokov“ a tvrdili, že „každý, kto sa neobáva islámu, je blázon.“

V niektorých aspektoch môžeme vnímať muslimov ako nových židov Európy. Avšak chápem, že v tieni streľby v Židovskom múzeu v Bruseli, ktorá sa odohrala 24. mája 2014 a pri ktorej boli zabití traja ľudia, môže znieť toto vyhlásenie zvláštne. Antižidovské útoky v Európe sú naozaj na vzostupe, čo je poľutovaniahodné a deprimujúce, avšak antisemitizmus je dnes tabu v rámci väčšinového politického diskurzu, pokým pre islamofóbiu to isté neplatí. Väčšina súčasných antisemitských útokov je realizovaná druhou generáciou Arabov v Európe a je spojená s ich frustráciou a hnevom voči izraelskej politike na Blízkom Východe. Anshel Pfefer z izraelského denníka Haaretz vo svojej správe o bruselskom útoku pripustil: „Niektoré z krajne pravicových strán v Belgicku, ako Vlaams Belanf (Flámsky záujem) sa naozaj snažili zmeniť svoj imidž a skryť svoje antisemitské dedičstvo, a preukazovať svoje priateľstvo k židom a podporu Izraela.“

Islamofóbia sa dnes skutočne stala mainstreamom. Je na čase spýtať sa mojich britských spoluobčanov: mám ja a moja rodina na tomto kontinente budúcnosť? Som hrdý Brit. Občan. Narodil som sa tu a vyrastal a nehovoriac o tom, že som presvedčený „eurofil“, moja sedemročná dcéra už počíta dni, kedy bude môcť fandiť Anglicku na blížiacich sa Majstrovstvách sveta vo futbale.

Medzitým sú muslimovia bombardovaní nepriateľskými novinovými titulkami a podrobovaní slovným, ba až fyzickým útokom, ktoré sú prakticky na dennom poriadku. Sociálne média povzbudili armádu online islamofóbov, v reálnom svete sú mešity cieľom útokov zápalnými fľašami a politici sa predbiehajú v odsudzovaní muslimov a prijímaní opatrení voči terorizmu/odevu/halal mäsu/usporiadaniu miest na sedenie.

Sú to práve dnešní politickí reprezentanti, ktorí pomohli vydláždiť cestu muslimobijcom „novej“ krajnej pravice. Vo Francúzsku to bol Nicolas Sarkozy, nie Marine Le Pen, kto prvý vyhlásil, že halal mäso bolo „najväčším problémom, ktorý trápi Francúzov.“ V Nemecku to bol politik Sociálnodemokratickej strany (SPD), Thilo Sarrazin, ktorý vydal knihu, v ktorej vyhlasoval, že muslimskí prisťahovalci sú hodní menej, než ostatní. A u nás, vo Veľkej Británii, to bol labouristický minister pre imigráciu, Phill Whoolas, nie Nigela Farage, kto v predvolebnej kampani distribuoval letáky obviňujúce svojich liberálnodemokratických oponentov zo spolupráce s „militantnými muslimami“ a ktorého poradcovia šírili emaily pojednávajúce o „potrebe… vysvetliť bielej komunite, ako sa ho Ázijci zbavia.“

V rovnakom čase prieskumy verejnej mienky ukazujú, že Európania majú strach z rozširujúceho sa islámu, a to napriek výsledkom Gallupovho inštitútu, ktorý konštatoval, že mladí európski muslimovia sú rovnakí patrioti ako ich nemuslimskí rovesníci (a vo Veľkej Británii ešte väčší). Traja zo štyroch Francúzov hovoria, že „islám nie je kompatibilný s francúzskou spoločnosťou“. Iba 22 % Nemcov sa domnieva, že islám je súčasťou nemeckej spoločnosti. Niečo viac než polovica Britov (52 %) verí, že „muslimovia sú zdrojom problémov v Británii.“

Ako mám vysvetliť tieto prieskumy verejnej mienky a volebné výsledky mojej v Británii narodenej, Anglicko podporujúcej dcére? Mám sa obávať o jej bezpečnosť? Alebo som len paranoidný?

Keby len to! Budúci rok si pripomenieme dvadsiate výročie od masakru v Srebrenici. Osemtisíc muslimských mužov a chlapcov zoradili a bez milosti postrieľali priamo v srdci Európy. Bola to najhoršia genocída na kontinente od konca druhej svetovej vojny, za ktorou stála kampaň extrémnej pravice, démonizovanie a dehumanizácia celej spoločnosti. Chcel by som dnes veriť v zaužívanú mantru „nikdy viac“. Avšak výsledky volieb do Európskeho parlamentu ma napĺňajú hrôzou.

Pôvodnú verziu článku publikoval Huffington Post.

Zdieľať

O autorovi

Mehdi Hasan