V typicky sychravom jesennom počasí okrem teplého oblečenia a horúcej kávy či čaju mnohých zohrievajú aj spomienky na letné dovolenky.
Na rozdiel od pre Slovákov tradičných prímorských destinácií ako sú Chorvátsko, Grécko, Egypt či Turecko, mňa hrejú zážitky zo Strednej Ázie (Kazachstanu, Kirgizstanu, Uzbekistanu). Považujem sa za otvoreného človeka, ktorý nie je poznačený predsudkami či stereotypmi spájanými s inými krajinami či kultúrami, no napriek tomu ma krajiny Strednej Ázie príjemne prekvapili a aj naše Slovensko by sa v mnohom mohlo nimi inšpirovať (minimálne úrovňou železničných staníc, rýchlosťou vlakov a čistotou v mestách).
Náš dvojtýždenný pobyt v Strednej Ázii bol len malou ochutnávkou toho, čo tento región ponúka, keďže každá z navštívených krajín by si zaslúžila samostatnú cestu.
V Kazachstane a Kirgizstane sme obdivovali najmä prírodné krásy, ktoré v mnohom prekonali moje očakávania. Niekedy som nevedela, či som sa náhodou neocitla v Austrálii, na Novom Zélande či v prírodných parkoch USA. O tom však možno niekedy nabudúce.
Mňa ako osobu, ktorú odmalička fascinoval svet Orientu, lákali práve slávne historické mestá na trase Hodvábnej cesty v Uzbekistane. A práve o nich a atmosfére, ktorá v nich vládla, je tento článok.
I keď hlavným lákadlom všetkých cestovateľov v Uzbekistane je určite Samarkand a Buchara, čas strávený v hlavnom meste ma presvedčil, že Taškent je možno trochu neprávom v ich tieni.
Taškent
V areáli Chast Imam v Taškente sa ukrýva najstarší Korán na svete, pochádzajúci z éry tretieho kalifa Usmána zo 7. storočia. V priestoroch, kde sa tento vzácny rukopis nachádza, bolo zakázané fotografovať. O to viac sa však dala precítiť atmosféra, ktorá je s týmto historickým pokladom spojená. Súčasťou objektu bola aj výstava Koránov v rôznych svetových jazykoch. Slovenskú verziu sme nenašli, českú však áno.
Návšteva bazárov v Strednej Ázii patrí k nezabudnuteľným zážitkom – na obrovskej ploche sa tu predáva všetko od čerstvých potravín, sušeného ovocia, orieškov a korenín cez domáce potreby až po oblečenie a elektroniku. V Taškente sme nemohli vynechať slávny Čorsu bazár.
V Taškente sme sa stihli previezť aj metrom a pozrieť si niektoré stanice, ktoré, podobne ako známe stanice moskovského metra, pripomínali skôr umelecké diela než obyčajné podzemné tunely určené na rýchly presun obyvateľov hlavného mesta.
Z Taškentu do Samarkandu, zo Samarkandu do Buchary a následne naspäť do Taškentu sme sa presúvali vysokorýchlostným vlakom Afrosiyob (staroveký názov Samarkandu). Najvyššiu rýchlosť sme mali 230 km/h.
Gastronomická odbočka
I keď má Uzbekistan jedny z najväčších prírodných zásob zlata na svete, dostupnejšie a chuťové bunky obohacujúcejšie je „zlato“ ukryté v uzbeckom jedle.
Najtradičnejším jedlom v Uzbekistane je plov. My sme si ho prvý raz vychutnali v Taškente v Plov centre, kde sa pripravuje v obrovských množstvách v obrovských nádobách nazývaných kazan. Základ tvorí ryža s mäsom (najčastejšie jahňacím), cibuľa, mrkva, cícer, prepeličie vajcia, často sa pridávajú hrozienka, ktoré plovu dodávajú sladkastú chuť. Na prípravu sa používa bavlníkový olej.‘
Najchutnejšie manti s najjemnejším cestom sme jedli v Samarkande, kde nám ich pripravila pani, ktorá viedla aj kurzy varenia. Tie by určite stálo za to raz absolvovať. Manti sú taštičky z cesta plnené okoreneným mletým mäsom (sezónne aj tekvicou), ktoré sa varia vo vriacej vode. Najčastejšie sa podávajú so smotanou.
Samarkand
Prehliadku Samarkandu sme začali na najznámejšom námestí Strednej Ázie a jednom z najkrajších námestí na svete – námestí Registan. Názov pochádza z perzštiny a znamená piesočné miesto alebo púšť. V minulosti sa tu okrem obchodovania konali aj verejné popravy. Nachádzajú sa tu neprehliadnuteľné stavby troch (nielen) náboženských škôl (madrás), ktoré sú majstrovskou ukážkou islámskej architektúry. Najstaršia je Ulug-begova madrasa z roku 1417, nasleduje Šer Dór z roku 1618 a Tilya-Kori z roku 1646. Spoločne tvoria jeden krásny architektonický celok.
Nasýtení krásou námestia Registan a bohatej ponuky suvenírov sme sa vybrali k observatóriu Ulug-bega. Ulug-bek (doslova „veľký vládca“) bol uzbecký matematik, astronóm a od roku 1409 vládca Samarkandu. Významne sa zaslúžil o rozvoj vedy a výskumu v 15. storočí, kedy bola v Samarkande založená aj univerzita a prichádzali sem vedci a učenci. V Samarkande vybudoval trojposchodové observatórium s najlepšími prístrojmi svojej doby (sextant mal polomer vyše 40 metrov) a boli tu uskutočnené veľmi presné astronomické merania (dĺžku roka stanovili na 365 dní 6 hodín 10 minút 8 sekúnd, čo predstavuje odchýlku len 58 sekúnd od dnešných výpočtov). Taktiež tu bol vypracovaný katalóg hviezd, ktorý obsahoval najmenej 1 018 hviezd a ich umiestnenie na nočnej oblohe.
Po chutnom obede v miestnej reštaurácii sme strmým schodiskom vstúpili do areálu Shah-i-Zinda. Je to starobylá nekropola, kde sa nachádzajú mauzóleá, v ktorých sú pochovaní vládcovia timurskej dynastie.
Názov Shah-i-Zinda znamená „žijúci kráľ“ a spája sa s legendou súvisiacou s Kusámom ibn Abbásom, bratrancom proroka Muhammada (pbuh), ktorý tu je pochovaný. V 7. storočí prišiel do Samarkandu šíriť islám a podľa legendy kvôli svojej viere prišiel o hlavu, avšak nezomrel, zobral si hlavu so sebou a odišiel do hlbokej studne, kde sa napil vody života a stal sa nesmrteľným.
Shah-i-Zinda je jedno z najposvätnejších a zároveň aj najfotografovanejších miest Uzbekistanu.
Architektúra v Samarkande bola naozaj monumentálna. Skutočnú orientálnu rozprávku sme však zažili v Buchare.
Buchara
Buchara nás privítala teplotou okolo 40 °C. Možno aj vďaka tomu sme mali celé mesto akoby len pre seba, lebo okrem zopár zahraničných turistov (predsa len, boli sme tu mimo hlavnej sezóny, ktorá je od októbra do mája) boli malebné uličky a zákutia starého mesta ľudoprázdne. Ešte aj miestni pouliční predajcovia zväčša len posedávali alebo polihovali vo vnútri svojich obchodíkov. Napriek tomu, či možno práve vďaka tomu, nás Buchara očarila. Cítili sme sa trochu ako cestovatelia v časoch Agathy Christie, keď ešte nebol rozšírený masový turizmus.
V uliciach vládlo magické ticho prerušované len údermi nástrojov množstva remeselníkov, ktorí vo svojich dielničkách vyrábali nože, dýky, nožnice v tvare bociana a iné zaujímavé predmety, ktoré následne, najmä vo večerných hodinách, keď mesto akoby zázrakom ožilo, predávali.
I keď v Buchare už nevládol čulý obchodný ruch ako v časoch najväčšej slávy Hodvábnej cesty, zvláštnu atmosféru tajomného Orientu bolo cítiť na každom rohu.
V úzkych uličkách starého mesta sme natrafili aj na synagógu zo 16. storočia. Pred postavením prvej synagógy židia a muslimovia zdieľali spoločné miesto na modlitbu v mešite Magok-i-Attari.
Túlanie sa rozpálenými ulicami Buchary sme ukončili pri mauzóleu Ismaila Samaniho. Je to najstaršia stavba v Buchare, pochádza zo začiatku 10. storočia. Ide o ukážkový príklad ranej islámskej architektúry a obsahuje ešte prvky zoroastriánskych chrámov ohňa. Do dnešných čias sa mauzóleum zachovalo len náhodou, keďže bolo stáročia pokryté pieskom a bahnom až kým ho neobjavili na začiatku 20. storočia.
Posledný deň v Buchare sme navštívili komplex Bahauddin Nakshbandi a palác posledného emira Buchary, ktorý tu vládol až do jej dobytia Červenou armádou v roku 1920.
Bahauddin Nakšbandi (1318 – 1389) bol duchovným učiteľom Timura Veľkého, zakladateľa timurskej dynastie a starého otca Ulug-bega. Založil súfický rád Naqshbandi. Jeho filozofiou bolo „srdce a myseľ Bohu a ruky práci“. Mauzóleum Bahauddina Nakšbandiho na predmestí Buchary je považované za „Mekku“ Strednej Ázie. Rovnako ako historické centrum Samarkandu a Buchary, je i tento komplex zapísaný v zozname UNESCO.
Palác Sitorai Mokhi-Khosa bol postavený v rokoch 1912-1918 na príkaz posledného emira Buchary, ktorým bol Mir Sayyd Muhammad Alim Khan. Miesto pre stavbu paláca bolo zvolené starobylou metódou určenou na výber lokalít pre dôležité budovy – na zamýšľané miesta výstavby rozložili mŕtve telá oviec a na mieste, na ktorom sa mŕtve telá rozložili najmenej, začali stavať. Tento spôsob sa osvedčil, keďže v danej lokalite sú iné klimatické podmienky ako vo zvyšku Buchary a ani v tých najhorúcejších dňoch tu nie je príliš teplo. Na samotnej výstavbe paláca sa podieľali najlepší bucharskí majstri tej doby ako aj ruskí inžinieri, ktorí dokázali umne skombinovať orientálny a západný architektonický štýl. Podľa legendy venoval emir tento palác svojej žene Sitore. Celý názov v tadžickom jazyku znamená „hviezda žiariaca ako mesiac“. Vo vnútri paláca možno vidieť zaujímavý interiér, nábytok, čínsky a japonský porcelán a zbierku národného oblečenia z 19. storočia vrátane zlatej výšivky. V záhrade paláca sa voľne pohybujú pávy.
S Bucharou sme sa rozlúčili pri stavbe Chor Minor (doslova „štyri minarety“) z roku 1807. Je to historická vstupná brána do dnes už neexistujúcej madrasy. Každý z „minaretov“ má odlišnú výzdobu a obsahuje prvky štyroch náboženstiev – islámu, kresťanstva, zoroastrizmu a budhizmu. Na jednom z „minaretov“ možno vidieť hniezdo s umelými bocianmi. Podobné hniezda s umelými, a niekedy aj živými bocianmi sú pre Uzbekistan typické. Bociany ako symbol šťastia, plodnosti a rodiny si tu veľmi vážia, čo potvrdzujú aj všadeprítomné nožnice špeciálne vyrobené v tvare tohto vtáka.
Podľa legendy dal Chor Minor postaviť bohatý kupec, ktorý mal štyri krásne, múdre a šikovné dcéry. Ich krásu však zakrýval závoj. Rozmýšľal, ako im nájsť vhodných manželov. Inšpirovaný svojimi cestami do Indie, kde obdivoval Taj Mahal v Agre a Charminar v Hajdarábade, rozhodol sa postaviť stavbu so štyrmi rôzne zdobenými minaretmi, ktoré predstavovali jedinečnú krásu i osobnosť každej z dcér. Zo strany starostlivého otca išlo o výborný marketingový ťah a keďže stavba sa nachádzala na trase slávnej Hodvábnej cesty, čoskoro sa všetky jeho dcéry dobre vydali.
Okrem veľmi priateľských obyvateľov, ktorí sa s nami často chceli fotiť, nás v Uzbekistane prekvapila aj všadeprítomná čistota ulíc a dôraz na zeleň v mestskom prostredí, ktorá je v letných horúčavách tak veľmi potrebná.
Táto nezvyčajná letná dovolenka mi opäť potvrdila, že najlepšou investíciou do vzdelávania a boja s predsudkami je cestovanie. Čítanie pomáha rozširovať obzory, no osobná skúsenosť je na nezaplatenie.
Autorka: Sylvia Viteková
Fotky: rodinný archív autorky
Ďalšie fotky autorky nájdete na Instagrame @neferet89
