53 rokov po jeho zavraždení v divadle Audubon v New Yorku sa v Malcolmovi X naďalej v mnohom mýlime.

Každý semester, v ktorom prednášam kurz o muslimoch v Afroamerickom hnutí za občianske práva na Southern Methodist University, ponúkam svojim študentom na výber z citátov Martina Luthera Kinga, Jr. a Malcolma X a pýtam sa ich, ktorý výrok patrí komu. Uvediem im napríklad dva citáty a poprosím ich o zaradenie:

„Neznalosť jeden druhého je to, čo v minulosti znemožnilo jednotu. Z tohto dôvodu potrebujeme osvetu. Potrebujeme viac svetla medzi sebou. Svetlo prináša porozumenie, porozumenie vytvára lásku, láska vytvára trpezlivosť a trpezlivosť vytvára jednotu. Ak máme vedomosti (svetlo) jeden o druhom, prestaneme sa navzájom odsudzovať a National Black United Front sa presadí.“

„Väčšina Američanov sa považuje za úprimných vo veci spravodlivosti pre ľudí čiernej pleti. Veria, že americká spoločnosť je pohostinná k férovosti a stabilný rast smerom k utópii strednej triedy  stelesňujúcej harmóniu. Avšak toto je fantázia sebaklamu a pohodlnej pýchy.“

Študenti vždy zlyhali pri zaradení prvého citátu k Malcolmovi a druhého k Martinovi. Ale nemýli sa len tých niekoľko študentov. Americký vzdelávací systém a aj väčšina mainstreamu zobrazuje Martina a Malcolma zjednodušene a prikrášlene.

Martin je ten skvelý hrdina, ktorý kázal nenásilie a lásku a Malcolm perfektný zlosyn a násilný náprotivok Martinovi, kážuci násilie a bojovnosť. Výsledkom nie je len neúprimné čítanie histórie, ale aj dichotómia, ktorá nás vedie k pozitívnemu vnímaniu Dr. Kinga a démonizovaniu Malcolma X ako demagóga od ktorého musíme utiecť. Vnímanie týchto mužov cez zjednodušené symboly nám umožňuje filtrovať politické programy podľa toho ako veľmi sa podobajú na Kinga. Nelegitímne formy zmierenia sú preto legitimizované cez Kinga a legitímne formy odporu sú delegitimizované cez Malcolma X.

Malcolm nikdy nebol násilný, ani ako člen Nation of Islam a ani ako sunitský muslim. Považoval ale za pokrytecké požadovať od černošského obyvateľstva USA odsúdenie násilia, keď to boli práve oni, ktorí pociťovali násilie zo strany štátu. Veril tomu, že černosi v USA mali právo na sebaobranu, vinil USA z nekonzistentnosti, keď bolo naznačované, že obhajoba slobody Otcami zakladateľmi sa týkala všetkých, len nie černochov. 

Malcolm vedel, že jeho trvanie na tomto princípe môže viesť k jeho démonizácii a posilneniu hnutia Dr. Kinga, snažil sa totiž presne o to. Len niekoľko týždňov pred jeho zavraždením odišiel k Selme vyjadriť podporu Dr. Kingovi a dobrovoľne prijal svoju rolu strašidelnej alternatívy. V každom rozhovore, na stretnutí s Dr. Corettou Scott King a aj inde zdôrazňoval, že USA spravia dobre, ak dobrému pastorovi dajú to čo si pýta, alebo aj niečo iné.

Nikdy však nepovedal, čo znamená to „niečo iné“, naliehajúc tak na Ameriku, aby sa vzdala Kingových požiadaviek. Malcolm nemal problém hrať rolu darebáka, pokým to nebolo potrebné k tomu, aby sa k jeho ľuďom nepristupovalo ako k zvieratám. A kým King bol vytrvalý vo svojej oddanosti sa k nenásiliu, Malcolmov zámer plne slúžil svojmu účelu.

Colin Moris, autor diela Unyoung, Uncolored, Unpoor napísal: „Nepopieram právo na pasívny odpor a jeho dôležité postavenie v boji za slobodu a nepopieram ani prínos ľudí ako Gándhí či Martin Luther King. Obaja majú svoje miesto v histórii. Chcem poukázať na to, že akokoľvek sa predstavitelia pasívneho odporu snažili obísť násilie, bez neho boli politicky bezmocní. Americkí černosi potrebovali Martina Luthera Kinga a Malcolma X…“

Ale nebolo to len o tom, že Malcolmove a Martinove stratégie na dosiahnutie slobody „čiernych“ sa navzájom dopĺňali. Prihovárali sa aj odlišnému publiku. Malcolm sa viac prihováral k severnej realite čiernych Američanov, ktorí boli len slabo  integrovaní, kým Martin sa prihováral k juhu kde toto ani nebolo možné.

Malcolm tiež hovoril o internalizovanom rasizme černošského obyvateľstva, ktoré bolo nevyhnutné prekonať na dosiahnutie skutočného oslobodenia. Ako konštatuje James Cone: „King bol politický revolucionár. Malcolm bol kultúrny revolucionár. Zmenil to, ako černosi zmýšľali o sebe. Pred príchodom Malcolma sme boli všetci „negri“. Malcolm nám pomohol stať sa „čiernym“.

A to je dôvod, prečo napriek odstraňovaniu Malcolma z učebníc a sviatkov bol neustále pripomínaný prostredníctvom protestných hnutí a umenia. Žil aktivizmom podobne ako Muhammad Ali a Colin Kaepernick, inšpiroval černošské hnutie a stal sa vzorom amerických muslimov ako existovať s dôstojnosťou a vierou v nepriateľskom prostredí.

Ešte aj tam, kde sa o Malcolmovi hovorí ako o symbole toho, ako žiť dôstojne s vierou, je jeho osoba vymazávaná. Pri presadzovaní filozofie jeho hnutia sa ho niektorí snažia sekularizovať a úmyselne odstraňovať jeho muslimskú identitu. Iní sa ho pri presadzovaní jeho náboženskej identity snažia depolitizovať. Toto je rozkol, ktorý Malcolm vo svojom živote spomínal: „Pre muslimov som príliš svetský. Pre ostatné skupiny som príliš náboženský. Pre militantov som príliš mierumilovný a pre mierumilovných som príliš militantný. Cítim sa, ako by som bol na povraze.“

Muslimovia by mali byť opatrní a neprikrášľovať Malcolma tak, ako Američania prikrášľujú osobu Dr. Kinga. Vnímať Malcolma len cez jeho zážitok z hadždžu je podobné, ako vnímanie Kinga len cez jeho prejav „Mám sen“. Malcolm bol hrdým muslimom, ktorý nikdy neprestal byť „čiernym“. A hoci nikdy neodsúdil celú bielu rasu, bol vytrvalý vo svojej kritike globálnej bielej nadvlády (white supermacy). 

Malcolm neustále rástol spôsobom, ktorý mu umožňoval nielen presadzovať úsilie jeho ľudí účinnejšie, ale aj riešiť širší súbor vzájomne prepojených otázok. A hoci sa zdá, že história robí z Malcolma je ho pravý opak, Dr. King začal zastávať mnohé z postojov, kvôli ktorým bol Malcolm taký neobľúbený.

Podľa slov Jamesa Baldwina, „pokiaľ ide o Malcolma a Martina, sledoval som dvoch mužov pochádzajúcich z úplne odlišných pozadí, postoje si boli čoraz bližšie. V čase, keď obaja zomreli, sa ich pozície stali prakticky rovnakými. Môžeme tvrdiť, že Martin zdvihol Malcolmovo bremeno a artikuloval víziu, za ktorú Malcolm zaplatil životom. Malcolm bol jedným z ľudí, ktorých Martin videl na vrchole hory.“

Asi je čas si klásť otázku, prečo oslavujeme len jedného z nich.

Titulná foto: Thomas Hawk, Flickr, CC

Zdieľať

O autorovi

Imám Omar Suleiman je zakladateľom a prezidentom Inštitútu pre islamský výskum – Yaqeen a hosťujúcim profesorom islamských štúdií v postgraduálnom programe liberálnych štúdií na texaskej Southern Methodist University.