Zvykne sa o ňom tvrdiť, že by raz mohlo byť prvé väčšinovo muslimské mesto v západnej Európe. Aké v skutočnosti je?
Povedali sme si, že po belgických „no go“ zónach a majestátnej mešite v Kolíne sa musíme ísť pozrieť aj na známe prímorské mesto Francúzska.
Marseille je druhé najväčšie mesto Francúzska, jeho najväčší prístav a najväčšie mesto na stredozemnom pobreží. V roku 2012 malo v meste trvalý pobyt viac ako 850 tisíc ľudí. V roku 2013 bolo súbežne s Košicami Európskym mestom kultúry. Vďaka svojej polohe bolo oddávna vstupnou bránou na územie Francúzska zo Stredomoria, kozmopolitným mestom, v ktorom sa miešali rôzne národy a kultúry.
Už v 18. storočí pochádzala polovica populácie Marseille z iných častí krajiny. Od konca 19. storočia začali do mesta prichádzať početné komunity Grékov a Talianov. V prvej polovici 20. storočia malo 40 % obyvateľov Marseille taliansky pôvod.
Tretia najväčšia židovská komunita
V čase veľkých posunov v domovských krajinách postupne do mesta v 20. storočí prichádzali Rusi, Arméni, Vietnamci, Korzičania a Španieli. Marseille má druhú najväčšiu arménsku komunitu vo Francúzsku a tretiu najväčšiu židovskú komunitu v Európe.
Napriek tradične kozmopolitnému charakteru mesta však v dnešnej dobe žiadna z jeho komunít nebudí toľko pozornosti, ako muslimská. Už v medzivojnovom období začali do mesta prichádzať komunity zo severnej Afriky (Arabi a Berberi) a po druhej svetovej vojne tiež zo subsaharskej Afriky a Komorských ostrovov.
Marseille bolo historicky prvou zastávkou pre milióny migrantov z bývalých francúzskych kolónií, najmä po boji Alžírska za nezávislosť v 60. rokoch minulého storočia, ale i neskôr.
Francúzsko nevedie oficiálne štatistiky o počtoch veriacich, preto i skutočný počet muslimov v Marseille je iba odhadom. Podľa rôznych zdrojov tvoria muslimovia od 20 % do 40 % obyvateľstva mesta. Britský denník The Guardian uvádza v článku z roku 2015, že v meste žije 250 tisíc muslimov.
Vzor tolerancie, ktorá nemusí vydržať
Napriek etnickej rozmanitosti bolo mesto dávno známe svojou toleranciou. Keď v roku 2005 v 300 francúzskych mestách prebiehali protesty v sociálne vylúčených štvrtiach, Marseille postihli iba mierne nepokoje.
V správe mesta je množstvo úradníkov s iným, ako francúzskym pôvodom a keď si štyri mestá v regióne v 90. rokoch zvolili za starostov kandidátov Národného frontu, Marseille si vybralo centristu Jean-Claude Gaudina.
Podľa profesora politických vied na Vysokej škole v Bostone a autora knihy Emancipácia európskych muslimov Jonathana Laurenca je jedným z dôvodov, že na rozdiel od iných francúzskych miest „miestne menšiny žijú vnútri mesta, často bok bo boku s pôvodným obyvateľstvom.“
Dôvod je pritom prostý a v podstate náhodný, z jednej strany Marseille ohraničuje more a z druhej hory. Vytváraniu priestorovo oddelených mestských častí tak zabránil samotný reliéf krajiny.
Laurence poukazuje na štúdiu, podľa ktorej majú deti severoafrických imigrantov v Marseille až trikrát častejšie kamarátov iného etnického pôvodu, než v iných častiach Francúzska.
Ani Marseille však neobišiel silnejúci vplyv krajnej pravice v posledných rokoch a s tým spojené rastúce napätie medzi muslimským a nemuslimským obyvateľstvom.
Minister vnútra počas návštevy Marseille v roku 2015 varoval pred pokusmi „zaviesť halal jedlo v školských jedálňach.“ Marine Le Pen si počas predvolebnej kampane v Marseille uťahovala z miestneho starostu, že nedokáže v meste nastoliť poriadok a len v auguste tohto roka musela muslimka zaplatiť čistenie bazéna potom, čo si dovolila vojsť doň na chvíľu v burkinách.
Bez mešity
Marseille dodnes nemá centrálnu mešitu, ktorá by kapacitne aspoň trochu zodpovedala potrebám jeho početnej muslimskej komunity. Veriaci sa schádzajú v rôznych prerobených prevádzkach, pivniciach a niekoľkých menších budovách. Spolu ich je v meste viac ako 70, z toho 10 v centre.
Dôsledky následne pociťujú nie len oni, ale celé mesto. Priestory kapacitne nepostačujú, veriaci sa tak v čase modlitieb modlia, tlačia pred vchodmi do modlitební, zasahujú do ulice a tí, ktorým sa neušlo miesto dnu, sa modlia priamo vonku.
Starosta Jean-Claude Gaudin už v roku 2001 počas predvolebnej kampane prisľúbil, že kritickú situáciu vyrieši. Zvolil sa dokonca i konkrétny pozemok na mieste bývalého bitúnku. Stavba za 22 miliónov eur mala mať minaret, školu, knižnicu, reštauráciu a kaviareň.
Po 16 rokoch je na mieste parkovisko a s výstavbou sa – až na základný kameň symbolicky položený v roku 2011 – ani nezačalo.
Dôvodov je niekoľko. Hoci stavebné povolenie bolo vydané už v roku 2006, krajnepravicová strana Národný front na stavbu podala dve žaloby týkajúce sa výšky nájmu za pozemok a počtu parkovacích miest. Súd dal strane za pravdu v oboch prípadoch.
Trvalo ďalšie tri roky, kým projekt nedostatky vyriešil, no na výstavbu chýbali peniaze. Podľa zmluvy s mestom sa každý darca mohol podieľať na financovaní maximálne 10 percentami.
Miestna muslimská komunita navyše odmietla finančnú podporu z muslimských krajín, hoci pomoc ponúkali viaceré vrátane Kataru, Alžírska, Kuvajtu či Saudskej Arábie. Stála za tým myšlienka, že mešitu by malo mať pod kontrolou iba mesto Marseille a mala by mať francúzskeho imáma.
Najväčším problémom však boli nezhody v rámci muslimskej komunity v Marseille. Tá je totiž sama rozdelená na viacero podskupín súperiacich o to, ktorá by mala najväčšiu mešitu spravovať.
„Všetky rozličné komunity sa snažia ukázať, že práve oni sú tou pravou skupinou, ktorá reprezentuje islám a mala by budúcu mešitu viesť,“ povedal svojho času pre The Guardian sociológ a prednášajúci na politologickom inštitúte Sciences Po Aix v Marseille Frank Fregosi.
Foto: ISLAMONLINE.sk
