Kniha Všetkým sráčom navzdory, alebo Vojna, o ktorej nechcete nič vedieť je sondou do duše novinára prežívajúceho vojnu na vlastnej koži.

Pred štvrťstoročím zúrila na európskom kontinente vojna, na ktorú by už mnohí najradšej zabudli. Vojna, o ktorej nechceme nič vedieť, pretože je škaredou (krvavou) škvrnou na šate Európy, globálnych veľmocí a našom svedomí. Bola to tiež vojna, ktorej metamorfózy v rôznych podobách sťa rakovina vnikajú do života Európanov a dodnes tiež ovplyvňujú politicko-spoločenskú situáciu v globálnom meradle a na strednom Východe.

O tejto vojne písali mnohí (pseudo)novinári a snažili sa ju (ne)riešiť politici naprieč celým svetom. Len zopár z nich malo reálny záujem s vojnou skoncovať a ukázať jej (hoc skrvavenú a nepeknú) tvár. Nechceným, ale až priveľmi zúčastneným aktérom (a hrdinom) vojny bol český novinár Jan Urban. O vojne v Bosne písal. Vojny v Bosne sa zúčastnil. Dvadsať rokov od poslednej reportáže zozbieral svoje spomienky do knihy, ktorú vydalo v edícii Prekliaty reportéri vydavateľstvo Absynt.

Všetkým sráčom navzdory, alebo Vojna, o ktorej nechcete nič vedieť je sondou do duše novinára, ktorý na vlastnej koži prežíva vojnu a medzinárodným spoločenstvom prehliadanú genocídu balkánskych muslimov. Ako sám píše, kniha je

„autoterapiou vydeseného svedka, otraseného cynizmom veľmocenskej politiky, samovražednou sebeckosťou a naivitou československého a potom už len českého a slovenského egocentrizmu a nezastaviteľnej logiky najskôr ohovoriť a nakoniec zničiť tých druhých.“
Jan Urban – Všem sráčům navzdory, Absynt 2016, str. 7

Prečo ju chcete čítať?

„Neviem, prečo chceš toto čítať,“ píše už v úvode Urban súčasne radé:

 „Mala by ti byť zima. Oknom, v ktorom je na miesto skla natiahnutý len silný igelit, prefukuje do izby, osvetlenej len jedinou sviečkou, mrazivý pach. Občas temne vybuchne granát. Inak je ticho. Čakáš. Myslíš na smrť. Máš nepretržitý strach.“
Jan Urban – Všem sráčům navzdory, Absynt 2016, str. 11

Aj takéto sú časté podoby vojny, nie len tej balkánskej. Urban si neraz kladie rovnaké otázky: Prečo Bosna? Kde sa vzalo to neľudské besnenie? Bolo možné tejto bratovražednej vojne zabrániť?

História a národnostno-konfesionálne členenie Bosny a Hercegoviny ju predurčovali k tomu, aby na jej území časom vypukol konflikt, ktorý sa zmení na genocídu.

„Vzhľadom na svoj mnohonárodnostný a konfesionálny charakter je Bosna a Hercegovina (roku 1991 skoro 4,4 milióna obyvateľov) tradične označovaná ako Juhoslavia en miniature.“
J. Reuter – Politický vývoj v Bosně-Hercegovině in. Střední Evropa č. 32, Institut pro středoevropskou kulturu a politiku, Praha, str. 33

Skoro 44 % z jej vtedajších obyvateľov tvorili muslimovia, 31 % Srbi, 17 % Chorváti a k „Juhoslovanom“ sa hlásilo len 5 % obyvateľov Bosny. Súčasne platilo, že náboženstvo a etnicita sa v tejto časti Juhoslávie prelínali.

Jan Urban a vojna, o ktorej nechcete nič vedieť (recenzia knihy)

Po dlhé roky bola Bosna tlejúcou výbušnou zmesou, ktorá vzplanula v čase pádu socialistickej utópie a vzopätia nacionalizmu. Reuter pripomína, že k násilnostiam zo strany Srbov voči muslimom dochádzalo už pri vzniku Juhoslávie po prvej svetovej vojne a v ešte väčšej miere počas druhej svetovej vojny.

„Aj keď jednotliví muslimovia padli za obeť fašistickému teroru a muslimskí cigáni boli dokonca hromadne vyhladzovaní, hlavné nebezpečenstvo im hrozilo od srbských četníkov… odhaduje sa, že v priebehu vojny bolo rukami četníkov zabitých najmenej 148 000 muslimov.“
J. Reuter – Politický vývoj v Bosně-Hercegovině in. Střední Evropa č. 32, Institut pro středoevropskou kulturu a politiku, Praha, str. 35

S týmto Kainovým znamením vstúpila Bosna do vojny, ktorá poznamenala rozpad Juhoslávie.

Novinár, ktorý zažil vojnu

Jan Urban pri popise udalostí z rokov 1992 až 1995 používa veľmi sugestívny jazyk, ktorý je odrazom jeho osobných zážitkov z vojny, ale hlavne z pozorovaného pokrytectva svetových politikov, kolegov novinárov a českej spoločnosti. V Sarajeve v januári roku 1996 v úvode k prvému vydaniu píše:

„V teple pražskej postmodernej skupiny tárajov po vydezinfikovaných televíznych správach a s hlavou naplnenou hlúposťami politických srabov, nadšených zo svojej provinčnej českosti, tomu rozumieť nebudeš. Taktiež to môžeš čítať ako kovbojku. Potom dúfam, že ti bude zle.“
Jan Urban – Všem sráčům navzdory, Absynt 2016, str. 12

V Sarajeve začína séria príbehov z vojny. Opisuje sa tu život v obliehanom a vyhladovanom meste i spomienky na posledný rozhovor s Kerimom a s jeho otcom, ktorý v posledných dňoch vojny prišiel o syna. V reportáži Človek človeku (uverejnenej už v roku 1994) popisuje najkrutejšiu podobu vojny, ktorá bola zrejmá dávno pred masakrom v Srebrenici, avšak napriek varovaniam medzinárodné spoločenstvo zostávalo stále slepé, hluché a nevidomé.

„Budem písať o mučení. Fyzickom úmyselnom mučení jednej ľudskej bytosti druhou ľudskou bytosťou. Nečítajte to, ak naozaj nechcete. Je to záznam nepochopiteľných a hnusných vecí, ktorých sme ako ľudia schopní.“
Jan Urban – Všem sráčům navzdory, Absynt 2016, str. 25

A dodáva, že ak už má niekto odvahu sa pustiť do čítania, mal by mať na vedomí dve veci. „Premýšľajte o tom. A potom si skúste predstaviť, aspoň na chvíľku, že ste to vy, kto prežil a podáva toto svedectvo.“ Svedectiev o ukrutnosti vojny v Bosne je plná kniha.

Podstatná časť knihy opisuje obliehané Sarajevo. Autor v knihe približuje život v meste, ktoré je ovládané strachom a miestnymi gangstrami (Caco, Celo či Puška) bezcharakterne sa priživujúcimi na strachu, utrpení, túžbach a marazme jeho obyvateľov. Život v najdlhšie obliehanom meste v 20. storočí bol neznesiteľný a pripomínal koncentračný tábor, v ktorom sa odohrávalo množstvo bizarných príbehov.

Urban čitateľom predstavuje konkrétne osudy Sarajevčanov, ako napríklad opernej speváčky Amily Bakšič, spisovateľa a dramatika Zlatka Topčiča a režiséra Pjera Žalica, či obyčajného šoféra Vlada, ktorý sa chcel iba dostať späť k svojej rodine a tiež mnoho bezmenných obetí snajpera, ktorí pozeral na mesto ako na počítačovú hru.

O autorovi

Jan Urban (n. 1951) je český novinár, disident, signatár Charty 77, spolupracovník Rádia Slobodná Európa a Hlasu Ameriky, jeden zo zakladateľov Občianskeho fóra a Nadácie Lidových novin. Je držiteľom niekoľkých cien za obranu ľudských práv.

Po krátkej politickej kariére (1989-90) sa v 90. rokoch vrátil k novinárskej profesii a v spolupráci s nadáciou Člověk v tísni podnikol množstvo ciest do Bosny a Hercegoviny, v rámci ktorých vznikli reportáže z vojny, o ktorej nechceli mnohí vedieť. Z nich vznikla i kniha, ktorú v roku 2016 prinieslo slovenským čitateľom vydavateľstvo Absynt. Do roku 2016 Jan Urban vyučoval na New York University v Prahe.

Reportáže z genocídy

Mrazivými sú reportáže, v ktorých sa vracia k vojenským zločinom v Srebrenici a v Goražde. Pri oboch prípadoch konštatuje, že miera zodpovednosti za masakre je na viacerých aktéroch.

„Prevažne bezbranní civilisti a deti, masakrovaní ťažkou technikou bosnianskych Srbov. Medzinárodné spoločenstvo im vydalo Goražde na milosť, ale obyvatelia mesta milosť nedostali.“
Jan Urban – Všem sráčům navzdory, Absynt 2016, str. 79

V esejách Zodpovednosť za Goražde a Spomienka na Mníchov konštatuje, že prehliadaním vraždenia muslimov v Bosne Západ zradil vlastné hodnoty, ukázal bezzubosť a podporil mocenské záujmy veľkosrbských šovinistov a Ruska.

„Srbská agresia porazila v Goražde princípy, na ktorých dosiaľ stálo svetové demokratické spoločenstvo a najsilnejšie vojenské zoskupenie na svete, keď sa na strane demokracie vytratila vôľa brániť Goražde, a tým aj seba, silou.“
Jan Urban – Všem sráčům navzdory, Absynt 2016, str. 80

Okrem kritiky nefunkčnosti OSN a celkového pokrytectva Západu, ktorý sa, podľa Urbana, prejavil nielen v (ne)otvorenej spolupráci so Srbmi a skláňaní sa pred záujmami Ruska, sa v nejednej reportáži vracia k českej (a československej) zahraničnej politike a jej nezáujmu o dianie na Balkáne. Ostrej kritike podrobil novinárov, ktorí často uprednostnili krvou skropenú senzáciu opísanú z tepla pražskej redakcie, než realitu žitú na mieste, kde niekoľko rokov zúrila vojna.

Ženy, ktoré prežili vojnu (recenzia knihy)

Českej zahraničnej politike vyčítal najmä amaterizmus a absenciu jasného postoja – zápecnícke čecháčkovstvo. Urbanovej kritike sa nevyhol ani Václav Havel, ktorý do Sarajeva zavítal týždeň po podpísaní mierových dohôd. No i tak je podľa neho Havel „ešte to najlepšie, čo česká politika počas vojny v Bosne ponúkla.“

Pri čítaní Urbanových reportáží z vojny usporiadaných do knihy má čitateľ často pocit, že už je po vojne, že už to nemôže byť opäť tak bezcitné a beznádejné ako pár stránok predtým, no vzápätí ho autor vráti späť do krutostí každodennosti ozbrojeného konfliktu. Krutosť bosnianskej vojny vrcholí pri opise udalostí v Srebrenici, masakru, ku ktorému vôbec nemuselo dôjsť. Avšak vo vojne sa nehrá na „keby…“, obzvlášť, ak je to spojené so zavrhnutím našich hodnôt.

„Srebrenica je čierna diera celej vojny, miesto na ktorom sa už aj tak hnusná vojna vymkla spod kontroly a zošalela. Neponechala nikoho zo zúčastnených bez diablovho znamenia spoluviny.“
Jan Urban – Všem sráčům navzdory, Absynt 2016, str. 140

Urban sa k slabosti Západu vracia aj v reportážach Mier nad spravodlivosťKto hrá na prehru Čakanie na vraha. Opakovane sa v nich ukazuje až nekonečná ochota ustupovať ba niekedy až podriaďovať sa ruským záujmom.

V Maďarsku narodený francúzsky novinár a politológ Francois Fejtö (z. 2008), ktorý skúmal politické dejiny strednej a východnej Európy sa začiatkom 90. rokov minulého storočia zamýšľal na tým, kde sa zrodili ideologické zdroje etnických čistiek vojny v Juhoslávií a dospel k tomuto záveru:

„Skutočným vinníkom zodpovedným za túto vojnu nie je vojna medzi jednotlivými etnikami ani vojna náboženská, ale nacionalistický komunizmus, výbušná zmes dvoch tradícií, dvoch ideológií, dvojitého barbarského dedičstva.“
Francois Fejtö – Ideologické zdroje „etnickej čistky“ in. Střední Evropa č. 32, Institut pro středoevropskou kulturu a politiku, Praha, str. 80

plus1.2Klady

Angažovaný a neúprosne kritický pohľad na vojnu. Jej aktérov, tých, ktorí sa nemo prizerali a tiež tých, ktorí pokrytecky zatvárali pred vojnou oči. Reportáže ukazujúce skutočnú tvár vojny, o ktorej sme nechceli nič vedieť.

minus1.2Zápory

Kniha prináša nepekné vytriezvenie, ktoré ukazuje pokrytectvo Západu a ľahkosť s akou zrádza svoje hodnoty a predkláňa sa pred Ruskom. Podobnosť so situáciou v Sýrii až mrazivo reálna.

Knihu Jana Urbana Všem sráčům navzdory vydalo vydavateľstvo Absynt v roku 2016. Možno ju nájsť na stránke Absynt.sk, či vo väčšine slovenských kníhkupectiev. Foto: Absint

Zdieľať