Náš vzdelávací systém prispieva k mystifikácii iných kultúr a náboženstiev.
O alarmujúcom stave výuky humanitných predmetov na slovenských základných a stredných školách sa toho za posledných deväť mesiacov nenapísalo málo. Spočiatku sa mi zdalo, že napísať ďalší článok na tému „mládež hlúpne a môže za to málo dejepisu v škole“ bude mlátením prázdnej slamy a opakovaním toho, čo sa v slovenských médiách pretriaslo už x-krát. Krátky prieskum medzi študentmi a čerstvými absolventmi stredných škôl v bratislavskom a trnavskom kraji ma však presvedčil o tom, že si tento pálčivý problém zasluhuje všetku možnú pozornosť odbornej i laickej verejnosti.
Po marcových voľbách celým Slovenskom otriasla séria informácií, ktoré mnohí považovali za znepokojivé. Nielen, že sa Slovensko vstupom ĽSNS do Národnej rady oficiálne zaradilo na zoznam krajín so silnejúcimi krajne pravicovými tendenciami, navyše bola táto strana jednoznačným favoritom medzi prvovoličmi. Vzhľadom na spoločenskú a politickú atmosféru posledných rokov nemožno tieto fakty skutočne považovať za prekvapujúce. Už pred vypuknutím aktuálnej utečeneckej / migračnej krízy[1] silneli ako na Slovensku, tak v celom západnom svete xenofóbne a zvlášť islamofóbne tendencie a boli sme svedkami postupného posilňovania krajnej pravice a pozvoľnej polarizácie spoločnosti.
Mládež má navyše tradične sklon k radikálnejším myšlienkam a riešeniam. Študentské hnutia a iniciatívy boli v moderných dejinách často iniciátormi významných spoločenských a politických zmien. Pre príklady nemusíme ísť ďaleko, stačí spomenúť osobnosť Jana Palacha alebo rolu, ktorú zohrali študenti v Pražskej jari či Nežnej revolúcii. Mladí ľudia disponujú väčším odhodlaním a energiou bojovať za zmenu a sú menej opatrní ako starší. Tí obvykle potrebujú výrazne väčšiu motiváciu na politický či spoločenský aktivizmus, ktorý by mohol ohroziť ich sociálny a ekonomický status a zázemie.
Práve preto však z volebných výsledkov, ďalej rastúcej popularity ĽSNS a ďalších (horších) radikálov a sledovania celkovej atmosféry medzi dnešnými mladými ľuďmi mnohým behá po chrbte mráz. V moderných dejinách západnej spoločnosti totiž mládež zväčša bojovala za ušľachtilé postmoderné idey slobody a rovnoprávnosti a dnes ako na Slovensku, tak vo väčšine Európy sledujeme jej narastajúcu podporu krajne pravicových myšlienok a ideológií. Čo môže za tento radikálny obrat v myslení dnešnej mládeže?
Príčin je množstvo a tento článok samozrejme neumožňuje detailne sa venovať každej z nich. Nie je možné napríklad prehliadať ekonomické príčiny frustrácie mladých Európanov – dnes už väčšina z nich bez ohľadu na sociálny či etnický pôvod vie, že sa budú mať horšie ako ich rodičia. Je prirodzene najjednoduchšie nájsť externého nepriateľa, ktorého je možné viniť zo zhoršujúcej sa ekonomiky a množstva ďalších problémov štátu a spoločnosti. V minulosti bol v slovenskom kontexte zosobnením nepriateľa spoločnosti a blahobytu akýsi abstraktný Maďar, Čech či Cigán, v posledných rokoch sme si zhodne s veľkou časťou Európy zvolili nového nepriateľa – Araba, resp. muslima, bez nejakého zásadného rozlišovania medzi týmito pojmami.
Navyše vzhľadom na rozšírenosť používania sociálnych sietí, internetových diskusných fór a možnosti komentárov čitateľov na webstránkach inak relatívne serióznych médií, sa debata o týchto zidealizovaných nepriateľoch rýchlo presunula z tradičného prostredia miestnej krčmy na prakticky ničím nelimitovaný internet. Tam jej šíreniu a intenzifikácii nebráni takmer nič. A malo by. Nie však zákon obmedzujúci slobodu vyjadrenia ani vynucovanie politickej korektnosti úradnou mocou.
Po historických skúsenostiach čo i len dvadsiateho storočia a pri prekvitajúcej globalizácii, možnostiach cestovania, spoznávania iných kultúr a vzdelávania by sme mohli predpokladať, že každý jedinec s intelektom na úrovni podpriemernej a vyššej má akúsi vnútornú brzdu, ktorá mu bude brániť v šírení nenávisti voči ľuďom inej farby pleti, materinského jazyka či vierovyznania.
Nemá.
Je na vine škola?
Zo šírenia krajne pravicových tendencií, xenofóbie a obzvlášť islamofóbie sa, nie úplne neprávom, často obviňuje vzdelávací systém – nedostatočná hodinová dotácia pre humanitné predmety, absentujúci priestor pre vzdelávanie v oblasti svetových náboženstiev, či nízka kvalifikácia učiteľov pre výuku tejto problematiky. Problémov je množstvo a ich riešenie si vyžaduje komplexný prístup, dlhodobé vízie a množstvo práce zo strany ministerstva školstva, žiakov a najmä učiteľov.
Najčastejšie sťažnosti padajú na nízku hodinovú dotáciu humanitných predmetov. Skutočne sa zdá, akoby slovenská verejnosť vzdelávanie v oblasti humanitných vied považovala za nejaký starosvetský rozmar nehodný čo i len štipky pozornosti pokrokového moderného občana. Načo dejepis v škole, keď sa to všetko dá vygoogliť?
Na bežných vyučovacích hodinách na väčšine slovenských škôl preto nie je poskytnutý dostatočný priestor napríklad pre objasnenie prínosu muslimskej civilizácie pre modernú medicínu, prírodné vedy či filozofiu. Nespomína sa prínos arabských cestopisov pre rekonštrukciu dejín strednej a východnej Európy v ranom stredoveku, muslimské komunity raného Uhorska (napríklad v okolí Nitry) či prínos lipských Tatárov, usadených na území dnešného Poľska, Litvy a Bieloruska už vyše šesť storočí, pre poľskú armádu a spoločnosť.
Za jednu či dve vyučovacie hodiny sa prebehnú staroveké civilizácie Egypta a Mezopotámie, v lepšom prípade sa spomenie, že akási civilizácia existovala aj v Číne a Indii a šup späť do Európy memorovať dátumy, mená a názvy udalostí. Žiaci sa neučia nič o stredovekých ani moderných dejinách Blízkeho východu a Ázie, o Afrike ani nehovoriac.
Netušia teda nič o historických predispozíciách súčasného politického a spoločenského stavu v týchto regiónoch a preto nemajú šancu porozumieť trebárs súčasnej migračnej vlne. Vzhľadom na aktuálnosť a naliehavosť tohto problému sa však akosi automaticky od každého vyžaduje vytvorenie nejakého názoru a postoja.
Mladých tak pri vytváraní stanoviska môžu viesť a ovplyvňovať tri zdroje informácií, prípadne ich kombinácia: tí šťastnejší sa môžu porozprávať s rodičmi či inými staršími príbuznými a známymi, vo vzácnych prípadoch aj s učiteľmi, ktorí sa prostredníctvom diskusie spolupodieľajú na formovaní náhľadu mladého jedinca na problém, v ideálnom prípade odporúčajú vhodnú literatúru, dokumentárne filmy a internetové zdroje, prostredníctvom ktorých sa môže vo voľnom čase sám dovzdelať.
Ostatní hľadajú oporné body na internete a medzi rovesníkmi, ktorí sú často vo svete informácií rovnako stratení. Nevedia (pretože nemajú odkiaľ vedieť) medzi množstvom dostupných informácií, pseudoinformácií a čistých hoaxov oddeliť zrno od pliev, ich postoj sa teda formuje na základe náhodne vygenerovaných webstránok s často pochybnou vierohodnosťou, ktorú sami nevedia overiť.
(Predmetom ďalšej diskusie by mohla byť otázka, nakoľko vôbec rozumejú prečítanému textu, keďže ako ukázali viaceré prieskumy medzi mládežou prudko stúpa funkčná negramotnosť – stav, kedy jedinec text síce dokáže prečítať, ale nerozumie jeho obsahu.) Tretiu kategóriu tvoria tí, ktorí si postoje k aktuálnym spoločensko-politickým otázkam formujú čisto na emotívnom základe.
Stereotypy v učebných osnovách
Nedostatočný čas venovaný humanitným predmetom však ani zďaleka nie je jediným problémom slovenského školstva vedúci k nárastu xenofóbie. Stereotypné vnímanie inakosti medzi príslušníkmi mladej generácie umocňuje aj spôsob výuky. Vezmime si ako príklad výuku obdobia osmanskej prítomnosti v Uhorsku či už na hodinách dejepisu alebo literatúry.
Na (mimoriadne stručné) predstavenie tohoto obdobia sa totiž dodnes používajú najmä diela romantických spisovateľov konca 18. a 19. storočia bez zasadenia do dobového kontextu či už politického chaosu 16. a 17. storočia alebo formatívneho obdobia vzniku, definície a odôvodnenia modernej a stále akceptovanej koncepcie národa. Mimochodom, teórii národa, okolnostiam jej vzniku a jej historickým predispozíciám je na bežných hodinách dejepisu či náuky o spoločnosti venovaný tiež mizivý priestor.
Je pre mňa záhadou, prečo sa pri výuke tohto dodnes citlivého obdobia používa jednak prázdne memorovanie dátumov a udalostí bez zasadenia do širšieho kontextu ako súdobej histórie, tak ich vplyvu na súčasnosť a následne povrchná analýza predpojatých literárnych prác typu Turčín Poničan a nie relevantné práce uznávaných historikov.
Prečo sa nepoukazuje na prínos osmanskej nadvlády pre organizáciu armády a štátnej administratívy, medzinárodný obchod, výrazné zlepšenie urbánnej sanitácie či obohatenie slovenčiny o výrazy ako čižma, čiapka a šál? Prečo sa v školách nepoukazuje na zachovalé osmanské pamiatky v strednej Európe, ich architektonickú a funkčnú hodnotu a turistickú príťažlivosť, ako napríklad v prípade zachovalých kúpeľov v Budapešti či minaretu v meste Eger? Prečo sa na väčšine škôl nezvyknú pravidelne organizovať školské exkurzie na tieto miesta, do centra Córdoba (kultúrne centrum muslimskej komunity v Bratislave, pozn. redakcie) alebo mešít a modlitební v susedných krajinách?
Je zrejmé, že absenciu informácií poskytnutých študentom nemožno ospravedlniť výlučne nízkou hodinovou dotáciou. V mnohých prípadoch by totiž stačila zmena formulácie vety či doplnenie niekoľkých poznámok, vďaka ktorým by si žiak dokázal novonadobudnuté fakty kontextualizovať.
Vágne či rovno zámerne zavádzajúce formulácie a nepresné označovanie historických skutočností (napríklad to, že prevažnú väčšinu Osmanov prítomných v Uhorsku v skutočnosti tvorili príslušníci rôznych balkánskych etník, teda „bratia Slovania“) automaticky vedú k skreslenému vnímaniu minulosti a v tomto prípade aj k podvedomému formovaniu negatívnych postojov.
V skratke môžeme povedať, že štandardný vzdelávací systém na Slovensku prispieva k mystifikácii ako islámu a muslimov, tak aj ďalších, pre Európu cudzích kultúr a náboženstiev. Dnes je už zrejmé, že zaužívaný europocentrický pohľad na dejiny a literatúru si vyžaduje zásadné zmeny.
V dobe takmer neobmedzenej možnosti cestovania a nadväzovania sociálnych väzieb či už tradičným spôsobom alebo prostredníctvom internetu a v dobe globálnej komunikácie a obchodu je jednoducho nemysliteľné, aby bola výuka dejepisu sústredená len na oblasť medzi Moskvou a Filadelfiou, resp. Rímom a Hamburgom, a výuka svetových náboženstiev bola vybavená zopár heslovitými poznámkami na jednej až dvoch hodinách náuky o spoločnosti.
Čo s tým?
Je nevyhnutné rozšíriť priestor venovaný výuke svetových náboženstiev a kultúr a historických predispozícií súčasného stavu spoločnosti, venovať sa kontextualizácii historických udalostí a viesť žiakov k samostatnému rozmýšľaniu a overovaniu zdrojov informácií. Tiež je potrebné zapojiť zážitkové vzdelávanie prostredníctvom návštev historických pamiatok, kultúrnych centier, modlitební, besied a diskusií s predstaviteľmi menšinových etník a vierovyznaní.
Jedným zo základných pilierov demokracie je sloboda vytvoriť si vlastný názor a verejne ho vyjadriť. V súčasnej post-faktuálnej dobe však napriek takmer neobmedzenému prístupu k informáciám sledujeme rastúcu tendenciu vytvárať si názory na základe emócií a nie vedomostí či skúseností. Dôvodov tohto fenoménu je mnoho a tento článok neposkytuje dostatočný priestor na vyčerpávajúcu analýzu všetkých.
Tie najčastejšie spomínané – rýchle a efektívne šírenie správ na sociálnych sieťach bez ohľadu na pravdivosť ich obsahu, neschopnosť ľudí triediť informácie čerpané z internetových zdrojov či alternatívnych médií na falošné a relevantné a prostý nezáujem o zisťovanie overených a pravdivých faktov – však majú spoločné dôvody. Sú nimi celospoločenská atmosféra intelektuálnej pasivity a vzdelávací systém, ktorý nestimuluje žiakov a študentov k spoznávaniu sveta okolo seba, nepripravuje ich na reálny život v dobe plnej spoločenských výziev a predovšetkým ich nemotivuje k nezávislému kritickému mysleniu.
Žijeme v dobe, kedy je mimoriadne dôležité pochopenie multikulturalizmu a fenoménu inakosti, či už etnickej, náboženskej, sociálnej alebo akejkoľvek inej, bez ohľadu na to, či s nimi daný jedinec vnútorne súhlasí alebo nie. Každý jednotlivec má a má mať právo slobodne sa rozhodnúť, aký k týmto javom a ich osobitným aspektom zaujme postoj. Mal by sa však zakladať na informovanosti, znalosti problematiky, jej konotácií a širších súvislostí a ideálne aj osobnej skúsenosti. Zatiaľ, žiaľ, naša spoločnosť v týchto kategóriách výrazne zaostáva.
[1] Autorka článku vzhľadom na dlhodobú dezinterpretáciu a voľné zamieňanie termínov utečenec a migrant viacerými médiami a politickými predstaviteľmi striktne trvá na ich rozlišovaní.
