Ženy, ktoré prežili vojnu (recenzia knihy)

0

Kniha Akoby si kameň jedla Wojciecha Tochmana by mala byť povinným čítaním. Možno aj vďaka nej pochopíme, čo spôsobujú slová o nenávisti k iným.

Kniha Akoby si kameň jedla vykresľuje hrôzy a bytostnú nezmyselnosť vojny, no zároveň odhodlanie a vieru tých, ktorí ju prežili, tých, ktorí s ňou budú musieť po zvyšok života žiť. Je to príbeh žien hľadajúcich telá manželov, bratov, synov a dcér. Žien, ktoré prežili vojnu, aby boli pre nás mementom jej zhubnosti.

Wojciech Tochman sa v úvode krátkej, no obsahovo bohatej knihy spomienok žien vracia do Bosny, ktorú po prvýkrát navštívil v mrazivú zimu 1992.

Spomienky na mráz a chlad počas cesty s humanitárnou pomocou smerujúcou do Sarajeva, hrubosť a výsmech srbských vojakov, odhodlanie Dragana, syna Chorvátky a bosnianskeho Srba, ktorý im pomáhal a bol rozhodnutý zostať v obliehanom Sarajeve, či zúfalstvo poľskej lekárky, s ktorou sa stretol v Sarajeve, ho o niekoľko rokov primäli k tomu, aby sa tam vrátil a hľadal tých (no najmä tie), ktorí prežili útrapy občianskej vojny a najväčšej genocídy v Európe od skončenia druhej svetovej vojny.

Mrazivé spomienky

Tochmanova reportáž z Bosny je vyskladaná v troch líniách, ktoré sa navzájom prelínajú a viacrozmerný príbeh spájajú do pútavého celku. Prvou sú mrazivé spomienky bosnianskych žien vyrovnávajúcich sa s nimi ešte roky po vojne, ktorá sa pre ne neskončila podpisom mierovej zmluvy z Daytonu v roku 1995.

Čitateľ vďaka jeho reportážam môže sledovať životné osudy matky Mejry, ktorá pred vojnou bývala v severobosnianskom Prijedore a po nej už roky hľadá svoje stratené deti. Kniha približuje pocity a strádanie žien z Potočarov, z Bratunca a zo Srebrenice, ktoré dodnes dúfajú, že nájdu svojich manželov, synov a vnukov, ale aj spôsob, ako začať nový život.

Akoby si kameň jedla

Foto: Wysokie Obcasy

O autorovi

Wojciech L. Tochman (1969) je poľský novinár, publicista a spisovateľ. V 90. rokoch patril ku skupine najlepších reportérov poľského denníka Gazeta Wyborcza. V rámci novinárskej práce sa zameriaval na oblasti vojenských konfliktov, resp. genocíd a občianskych vojen. Navštívil Rwandu, Bosnu a utečenecké tábory v Jordánsku.

Sústreďuje sa na príbehy jednotlivcov, obetí a aj ich trýzniteľov, no nevyhýba sa ani kritike spoločnosti, ktorá je k utrpeniu často slepá. Jazyk jeho reportáží je neraz veľmi strohý, vety sú stručné, avšak precíznosť, s akou vypovedá o faktoch, zasiahne vnímavého čitateľa veľmi hlboko.

Je zakladateľom Inštitútu reportáže, na ktorom pôsobí a prednáša. Doposiaľ vydal osem kníh reportáží. Za knihu Akoby si kameň jedla bol zaradený medzi finalistov súťaže NIKE a nominovaný na cenu Radio France International.

Približuje tiež príbeh Zinety, ktorá dnes žije v sarajevskej Vogošči, v meste žien, kde sa stará o svojho manžela a zároveň pomáha iným ženám vyrovnať sa s novou situáciou. Avšak najtrpkejšie je čítanie o Jasne Ploskič. Jasna nie je jedinou ženou, ktorá prišla o svoje deti a zároveň sa stala obeťou etnického znásilňovania zo strany srbských vojakov, avšak málokto o tom hovorí verejne tak, ako ona.

„V Bosne asi iba Jasna Ploskič verejne priznáva, že je obeťou etnického znásilnenia,“ píše Tochman. „Znásilnili ju Srbi, lebo je muslimka. Iné znásilnené ženy mlčia, sú ponížené. Svoje poníženie skrývajú dokonca pred svojimi mužmi (ak muži prežili).“

Doktorka Ewa

Pre ženy v povojnovej Bosne je ťažké hovoriť o zažitých hrôzach. Bez pomoci by sa do smrti utápali v strachu a ponížení, nemohli by nájsť a pochovať svojich najbližších. I preto je ústrednou postavou druhej línie príbehov poľská doktorka Ewa.

„Doktorka Ewa vykopala dvetisíc tiel. Vylovila ich zo studní, vytiahla z jaskýň, vyhrabala na smetisku, alebo spod svinských kostí.“ Doktorka Ewa je žena, ktorá bosnianskym matkám a manželkám síce berie poslednú nádej na to, že ich milovaní predsa len niekam ušli, prežili vojnu a plánovanú genocídu muslimov, dáva im však príležitosť definitívne sa s nimi rozlúčiť. Pochovať ich.

Ženy, ktoré prežili vojnu (recenzia knihy)

Tochman v knihe podrobne popisuje prácu forenzných antropológov pri identifikácii obetí vojnových zločinov. Čitateľ má možnosť zistiť, čím všetkým museli prejsť muži a ženy, ktoré sa voči svojim trýzniteľom „previnili“ len tým, že mali odlišnú etnicitu alebo náboženskú príslušnosť.

Zároveň kniha čitateľom ukazuje trpkú príchuť toho, že „keď zahynie celá rodina, nikto ju nehľadá, nikto nevyplní formulár, nikto neposkytne informácie spred smrti. Rodina nie je v štatistikách. Zostane zabudnutá.“

Srebrenica, Omarska, Nevesinje

Tochman je novinár a reportér. Snaží sa príbehy objektivizovať, zasadiť do kontextu času a priestoru, v ktorom sa odohrali. Priložená mapa Bosny a Hercegoviny ukazuje trpkú pravdu, že väčšina prípadov srbskej genocídy v Bosne sa odohrala na územiach, ktoré dnes patria pod správu Republiky Srbskej.

Ženy, ktoré prežili vojnu (recenzia knihy)

Srebrenica a Potočari sú dnes najznámejšími miestami východnej Bosny, v ktorých došlo k hromadným vraždám muslimov. Výsledkom mierových rokovaní bolo i to, že po vojne sa ľudia mohli vrátiť domov. Srebrenické ženy sa však nechcú, a ani nemajú kam vrátiť.

„V Bratunci o tom dokonca ani nikto nerozpráva. Nikto neočakáva, že by sa sem hociktorá muslimka odvážila vrátiť. O muslimských mužoch nikto nič nehovorí. Akoby nikdy neboli,“ konštatuje Tochman.

Čitateľovi ponúka živé dôkazy, že prípad Srebrenice a jej okolia nebol ojedinelý. Rovnaké zločiny a následné traumy sú späté aj s horami Hercegoviny v okolí Nevesinje, mestom Prijedor, dedinou Rizvanoviči, či baňami v okolí Omarskej. Tam všade sú dodnes poskrývané hroby obetí etnických čistiek.

Já Sín… odraz vojny po 20 rokoch

V závere knihy sa Tochman zameriava na život po vojne. Na chvíle, keď majú muslimské ženy konečne možnosť pochovať svojich blízkych a nad ich hrobom recitovať verše koránskej súry Já Sín: „My oživujeme mŕtvych a píšeme, čo predtým robili i čo po nich ostalo. Všetko sme spočítali v knihe jasnej.“ (Korán, 36:12).

Ukazuje, ako sa pozostalí vyrovnávajú so smútkom pretrvávajúcim aj roky po tragédii občianskej vojny. A píše aj o nenávisti, selektívnej pamäti, pevnej viere a o odpustení. Zachytáva slová imáma, ktorí pri hrobe obetí hovorí: „Teraz cítime k našim srbským susedom nenávisť. Korán nás učí, že to tak nemôže byť. Treba odpustiť. Bude to ťažké. Teraz Boha potrebujeme najviac, viac než kedykoľvek predtým. Iba Boh nám pomôže poraziť nenávisť.“

Kniha Wojciecha Tochmana o ženách, ktoré prežili vojnu, by mala byť povinným čítaním. Možno aj vďaka nej pochopíme, čo spôsobujú slová o nenávisti k iným a ako veľmi ťažko sa liečia rany po občianskej vojne.

plus1.2Klady

Precízne zdokumentované príbehy žien, ktoré hľadajú svojich manželov a deti. Príbehy môžu primäť čitateľov, aby sa zamysleli, kam môže viesť etnická a náboženská nenávisť.

minus1.2Zápory

Osudy žien, ktoré prežili vojnu, utrpenie a neuveriteľná ľahkosť, s akou sa spolužitie môže zmeniť na občiansku vojnu a genocídu mnohým čitateľom dlho nedajú spať.

Slovenský preklad knihy Akoby si kameň jedla vydalo vydavateľstvo Absynt v roku 2015. Možno ho nájsť vo väčšine slovenských kníhkupectiev. Fotografie: Absynt.

Zdieľať