Dva dni za sebou som bola náhodným svedkom situácií, ktoré majú spoločnú črtu. Zhmotňujú bezmocnosť až zúfalstvo.

Aj takéto dopady prináša nekončiaci sa boj v Sýrii. Navonok neviditeľné následky, ukryté v tom najhlbšom osobnostnom šuplíku. Iný rozmer vojny. Sýrčanky sú statočné a silné ženy. Vlastne ako všetky ženy sveta. Preto držme spolu prosím. Vedno sa kráča ľahšie a sebaistejšie. Verte mi.

Deň 1.

Pani v strednom veku, v šatke, podopierajú z oboch strán dievčatá. Zrejme dcéry. Kráčajú vedno a nariekajú. Asi im niekto umrel, prebehne mi hlavou. Vtom uvoľnia zovretie pazúch a dve baby sa sácajú. Sú ako oheň a voda. Jedna v tínedžerskom veku, skôr tvrdohlavá a cieľavedomá, druhá má hidžáb a rozvahu staršej sestry.

Objíme ju, pohladká po vlasoch a vracajú sa pod krídla mamy. Na pohľad zlomená žena ich napomína za správanie a v materinskej reči sa im snaží vysvetliť, že žiaľ nemá dostatok peňazí a nemôžu si to dovoliť. Už sa nestíham dozvedieť viac, práve sa naše cesty stretli.

Keep smiling alebo príbeh o postoji

Míňame sa. Stihnem sa pozdraviť a vzdať letný úklon mame – hrdinke. Hlava mi funguje ostošesť. Zachránili sa pred vojnou. Možno stratili manžela a otca v jednej osobe. Ony sú tu živé a zdravé. Stoja zoči-voči novej kultúre a tradíciám, silnejúcemu diktátu „be cool“ a najmä šikovným marketingovým ťahom obchodníkov. Aj naša dcéra im verí a dôveruje viac, ako nám rodičom samotným. 🙂

A tu prichádza dôležitý moment: nekúpite to či ono z dôvodu nevhodnosti alebo prehnanej ceny či zbytočnosti. Avšak… Skúste si predstaviť, že chcete svojim deťom urobiť radosť, ale obsah vašej peňaženky Vám to nedovolí. Aký to musí byť pocit? Nevedieť dať svojím deťom to, po čom túžia… Ten pocit sprevádza človeka dňom a nocou, nenechá na seba zabudnúť.

V Sýrii by zodpovednosť zobrala na seba širšia rodina a poskladali by sa na vysnívaný darček alebo by prišla kompenzácia inou formou. Ale keď je človek sám, všetko ide ťažšie. Nezáujem spoločnosti a až pohŕdanie „tými z vojny“ zabolí. Zdá sa, že niet svetla na konci tunela.

Deň 2.

Nápadne podobný scenár, len zainteresované osoby sú iné. Pred budovou školy sa mladej žene s hidžábom ligocú oči slzami. Pri nej dve malé ratolesti so školskými taškami na chrbtoch. Možno dvojičky.

Dievčatku sa slzičky kotúľajú po tvári a úpenlivo svoju mamu o niečo prosí. Niečo materiálne. A mama jej trpezlivo vysvetľuje, že na to nemá. Nežne, s láskou. Snaží sa o úsmev a dobrú náladu. Privinie si svoje mláďatká, podá im ruky a v trojici odchádzajú domov. Opäť mi zovrie hruď. Bože môj! Prečo? Koľko skúšok ešte musia podstúpiť? Prečo je to také zamotané a zložité?

Zadajte e-mail:

Nesúďte prosím nikoho, kým si nevyskúšate kráčať v jeho topánkach. Aj ja som bola v koži „cudzinky“, hoci s oveľa lepším zázemím. A aj tak som sa cítila chvíľkami osamelá, lebo som nerozumela. Alebo som jednoducho chcela ísť domov. Spiatočná letenka to napravila. Ale títo ľudia už domov nemajú. Všetko im vzala vojna. Milovaných. Materiálne statky i spomienky, sny a nádej. Zostala im viera v srdci. A odhodlanie čeliť výzvam. Žiť sa musí.

Častokrát si ani neuvedomujeme, ako dobre sa máme. Až tak dobre, že cudzia bolesť nás nebolí. Takáto konfrontácia zoči voči však otvára oči i srdcia. Chcem v to veriť.

Islamská nadácia na Slovensku realizuje a podporuje hneď niekoľko skvelých projektov v prospech úspešnej integrácie. Mať dobrú kamarátku je dobrým základom pre znovunadobudnutie pocitu „domova a rodiny“. Urobte šľachetný skutok, pozvite cudzinku či cudzinca  vo svojom okolí na raňajky či obed a rozprávajte sa o kadečom. Alebo na príjemnú jesennú prechádzku. Prinavráťme im pocit jedinečnosti, dôležitosti a spolupatričnosti. Úprimne, bez ďalších očakávaní či nálepiek. To je snáď to najdôležitejšie, čo teraz potrebujú.

Smelo sa ozvite!

Prajem prekrásnu pestrofarebnú jeseň,
Zuzana

Titulná foto: ejaugsburg, Pixabay, CC

Zdieľať