Cesta šéfa BUBO do Mekky bola výnimočná jedine tak mierou grobianstva. Stredná Európa pritom mala kedysi aj ozajstných cestovateľov.
Zakladateľ cestovnej kancelárie BUBO Ľuboš Fellner nedávno opäť pripomenul verejnosti, ako pred niekoľkými rokmi načierno navštívil posvätnú mešitu v Mekke, najvýznamnejšie miesto islamu na svete. Po ceste sa na svojom blogu podelil o množstvo vzletných výrazov a dojmov predstierajúcich hĺbku. No žiadny z nich neprekryl skutočnosť, že svojou cestou pošliapal vieru 1,8 miliardy moslimov a hlboko sklamal tých z nich, ktorí sa o jeho ceste dozvedeli.
Je všeobecne známe, že posvätné mesto moslimov Mekka je miestom duchovného prežívania. Nie sú to turistické atrakcie, ani miesta na hľadanie dobrodružstiev. Na to je, aj v moslimskom svete, destinácií viac než dosť. Je pochopiteľné, že tak, ako veriaci iných vierovyznaní, aj moslimovia majú právo na svoj bezpečný priestor, kde sa môžu venovať svojej viere v súlade so svojím presvedčením. Nie však podľa pána Fellnera.
O svojej ceste hovorí ako o čomsi výnimočnom. Pritom zo Slovenska do Mekky cestujú desiatky pútnikov na malú (umrah) či veľkú púť (hadždž) ročne už prinajmenšom od 90. rokov minulého storočia.
Dokonca ani návšteva týchto miest ľudmi inej ako islamskej viery zrejme nie je úplne neexistujúca. Je potrebné si uvedomiť, že počas bežného dňa navštívi posvätnú mešitu v Mekke niekoľko stoviek tisíc veriacich a počas každoročnej púte sa toto číslo zvyšuje na milióny. Neexistuje žiadny realistický spôsob, ako každého z nich akokoľvek kontrolovať. A nie je to ani ambíciou.
Dôvera a tolerancia
Na to, aby človek dostal pútnické víza stačí, keď v online formulári zaklikne, že je veriaci moslim a chce vykonať tento náboženský rituál. Vstup do posvätnej mešity nie je postavený na kontrole, ale na dôvere a náboženskej tolerancii. Žiaľ, sú ľudia, ktorým sú aj dnes tieto hodnoty stále cudzie.
Cesta pána Fellnera nie je výnimočná ani tým, že bol v Mekke ako Slovák, ani tým, že ju navštívil ako nemoslim. Jediné, čím bola jeho cesta výnimočná, je, že sa svojím opovrhovaním iným náboženstvom a kultúrou verejne chváli, a ešte k tomu opakovane. Keď je človek zvedavý, ako to vyzerá vo farárovej časti spovednice, aspoň tam nakukne tajne, aby ho nikto nevidel. Nie však pán Fellner.
Neočakávame, že by naša reakcia mala akýkoľvek vplyv na správanie vedenia tejto cestovnej kancelárie. Ak niekto aj v pokročilom veku stále nie je schopný elementárneho pochopenia a tolerancie iných svetonázorov či kultúr, už sa to zrejme na staré kolená nenaučí.
Tradícia dobrodruhov
Chceli by sme však prehovoriť do duše aspoň tým, ktorí o cestovaní premýšľajú s otvorenou mysľou. Našinec nemusí pri cestách do zvyšku sveta automaticky dávať najavo povýšeneckosť, zadubenosť, ani latentný rasizmus (ako napríklad posmešky pána Fellnera na adresu arabských žien). Európa, a osobitne Stredná Európa, má bohatú tradíciu dobroduhov, ktorí prejavovali ohromnú schopnosť vcítiť sa do prostredia, ktoré navštívili.
Z tých, ktorých kroky smerovali na Blízky východ, to bol napríkad cestovateľ, etnograf, dobrodruh a katolícky kňaz Alois Musil. Na prelome 19. a 20. storočia opakovane cestoval do moslimského sveta. Počas svojich ciest sa naučil až 35 arabských dialektov, žil s beduínskymi kmeňmi a získal si ich dôveru. Objavil dokonca púštny palác Kusejr Amra v Jordánsku, ktorý je dnes zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO.
Nech je táto reakcia odkazom, že nie každý slovenský cestovateľ sa musí nevyhnutne prezentovať ako pán Fellner. Náš región má v skutočnosti nádhernú tradíciu ľudí ako pán Musil a iste sa skôr či neskôr nájdu ďalší, ktorí budú pokračovať v jeho šľapajách.
