Je to najhroznejší z krvavých balkánskych príbehov. A ten, kto ho písal, kedysi obávaný bosnianskosrbský generál Ratko Mladič už vidí, že spravodlivosti neušiel ani on.

Ak si ho máme zapamätať pre jeden obraz, bude to asi ten, ktorý natočil jeho osobný kameraman. V júli 1995 sa v tzv. bezpečnej zóne Srebrenica, aku ju označila OSN, schyľuje k dráme. Aby upokojil zlé predtuchy, prichádza „ujo Mladič“ so svojimi vojakmi k stovkám detí, žien a starcov za plotom základne holandského kontingentu. Rozdávajú im s úsmevom sladkosti a cocacolu. Tí v horúčave vďačne naťahujú ruky.

Moslimských mužov medzitým Srbi oddelovali od rodín. Holanďania sa iba prizerali, zložili zbrane, potom odišli do Záhrebu. Zanechali obete vrahom. O niečo neskôr, keď pripravené autobusy deti, ženy a starcov odviezli, Mladičovi vojaci začali mužov vraždiť. Dialo sa tak v prázdnych budovách škôl a fabrík. Ich telá často premiestňovali z jedného masového hrobu do druhého, aby zakryli stopy.

Viac ako osemtisíc zabitých ľudí. Nikto dodnes presne nevie, koľko.

Nebojte sa, to nebude vaša posledná

Medzinárodný tribunál pre zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY) vznikol v roku 1993, takpovediac v polčase vojen od Chorvátska po Bosnu a Hercegovinu. Pôvodne mal skončiť svoju činnosť už dávno, najväčšie úlovky mu ale dlho unikali. Bol to aj prípad generála Mladiča.

Zrejme nikto, ani sebalepší znalec ľudskej duše by nepredpokladal, že v tele pochudnutého starca, ktorému by, ak vôbec, už len typická brigadírka dodala nádych akej-takej vážnosti, prebývajú tak hrozné besy a tak šialení démoni. Len sa pozorne zahľaďte do tých bezcitných očí, zasadených do kedysi okrúhlej tváre. Kto je tento vetchý muž pripomínajúci včelára na dôchodku, ktorým aj napokon predtým, než ho v máji 2011 zadržali, bol?

„Nebojte sa, to nebude vaša posledná,“ ponúkal Mladič drzo na základni v Srebrenici v júli 1995 holandského veliteľa vyše 300-členného kontingentu jednotiek UNPROFOR, plukovníka Toma Karremansa, cigaretou. Ten sa spočiatku vykrúcal, že už nefajčí, napokon ale privolil. Len povážte, on, hrdý veliteľ jednotiek OSN, predstaviteľ ozbrojenej, no impotentnej globálnej organizácie bez mandátu bojovať, mal pred týmto srbským generálom strach. Zobrazil to aj srbský kameraman, ktorého si Mladič zvykol brávať do terénu, aby propagandisticky zdokumentoval jeho „heroické ťaženie proti Turkom“. Tak nazýval genocídu Moslimov. A vôbec ho, zdá sa, netrápilo, že raz sa tie zábery dostanú do rúk britskej televízie BBC a zhliadne ich celý svet.

Najhľadanejšieho balkánskeho vojnového zločinca, zodpovedného za viac ako osemtisíc obetí v Srebrenici a za ostreľovanie Sarajeva, dolapili za príznačných okolností. Neskrýval sa tak ako bosnianskosrbský prezident Radovan Karadžič v povestnom hlbokom tieni pod lampou, v paneláku na belehradskom sídlisku, a nechodil hrávať na gusle do blízkej krčmy v prestrojení za vlasatého bradatého ľudového liečiteľ Dabiča. Nie, nezamaskovaného Mladiča (ročník 1943) dolapili policajti pred šiestimi rokmi vo vojvodinskej dedinke Lazarevo na severe Srbska. Bol v zlom stave, chudobný ako kostolná myš, bez podpory a ochrany. Ani mu nezišlo na um použiť jednu z dvoch pištolí, ktoré mal pri sebe.

Generála údajne objavili na základe anonymného udania. V skutočnosti sa stal pre Srbsko, ktoré ašpiruje na členstvo v EÚ a ktorého tajné služby a armáda určite vedeli, kde sa nachádza, pričom dovtedy nad ním držali ochrannú ruku, príťažou. Až do začiatku roku 2002 sa Mladič skrýval vo vojenských objektoch v Belehrade.  Potom za ním zľahla stopa, vždy ušiel. Pátrali po ňom po lesoch, po kasárňach, po známych. Bezúspešne. V roku 2008 ho hľadali aj u spolužiaka, takisto dôstojníka. V júni 2009 sa objavili jeho nové fotografie. Bol na nich s paličkou, výrazne starší, s nevestou a manželkou. Tvrdilo sa, že navštevuje hrob dcéry, ktorá spáchala samovraždu.

Dedinčania boli v šoku, keď zistili, akého suseda mali. A vysvitlo aj to, že jeho najbližší príbuzní, syn a manželka, ho chceli rok predtým vyhlásiť za mŕtveho. Tvrdili, že sedem rokov o ňom nemali žiadne správy a ak mal zdravotné problémy, určite už nežije.

On ale žil. A toto zistenie živilo nádeje srebrenických vdov na nastolenie spravodlivosti. Božej a tiež tej ľudskej.

Mladič? Prajem mu dlhý život

Práve ony, vdovy, matky, sestry a dcéry jeho obetí niesli pochodeň. Isto, životy blízkych im nikto nevráti, aspoň malý kúsok satisfakcie si ale zaslúžia.

„Generálovi Mladičovi prajem dlhý život, aby sa dočkal spravodlivého trestu,“ povedala mi v roku 2011, keď ho zatkli, zakladateľka združenia Ženy Srebrenice Hajra Čatičová. Od narodenia žila v Srebrenici, kde sa aj vydala a mala dvoch synov. Na stene jej kancelárie v Tuzle boli medzi stovkami iných obetí aj fotografie jej manžela, syna a dvoch synovcov. Pozabíjali aj dvadsať ľudí z jej širšej rodiny. Všetky jej bolestné spomienky sa sústreďovali k jednému dátumu – 12. júl 1995.

V Srebrenici pred vraždením obetiam tvrdil: Alláh vám nepomôže, Mladič áno. Dnes v Haagu počúva rozsudok

Srebrenica, pamätník Potočari v roku 2009. Generál Mladič vo filme, pozerá sa aj srbský prezident Boris Tadič. Foto: Andrej Bán

Vtedy ich srbskí vojaci deportovali, oddeľovali mužov od žien a detí. No dôležité udalosti sa odohrali ešte predtým. „Syn bol novinár a rádioamatér, zabezpečoval vtedy jediné spojenie Srebrenice so svetom. Poslednú alarmujúcu správu, že ak nám nikto nepomôže, bude to jeho posledná správa, poslal 10. júla o siedmej večer. Poslednýkrát prišiel domov 11. júla ráno. Hoci sa už strieľalo a padali granáty, prišiel nám povedať: „Mama a otec, choďte na holandskú základňu do Potočari, ja pôjdem s kamarátmi cez lesy.“ Synovi pani Čatičovej sa napokon nepodarilo dostať sa na slobodné územie do Tuzly. Spoločne s piatimi kamarátmi ho zabili. Zúfalstvo matky je o to väčšie, že vie, kde leží, nemôže sa tam však dostať. Celá oblasť v lesoch je stále zamínovaná.

Hrozný je aj príbeh jej manžela. 12. júla videla generála Mladiča, ako išiel zo Srebrenice na holandskú základňu, kde sa ukrývalo päťtisíc ľudí. Pani Čatičová bola svedkom toho, ako srbský vojak prikázal holandskému, aby si vyzliekol uniformu a odovzdal mu ju – ten ochotne poslúchol. V noci potom srbskí vojaci oddeľovali mužov od rodín. Holanďania sa iba prizerali. Sľubovali, že ak to bude potrebné, do piatich minút priletia lietadlá NATO a budú bombardovať srbské pozície. Neprileteli.

Pani Čatičová naposledy videla manžela, keď ho odvádzali do domu, spoločne s ďalšími Bosniakmi. Všimla si iba, že predtým musel odhodiť tašku, do ktorej mu zabalila veci na prezlečenie. Zabili ho v Kozluku, no masový hrob, čo sa dialo často, exhumovali a telá preniesli do sekundárneho masového hrobu v dedine Čančari.

Z Juhoslovana srbský nacionalista

Už ako štrnásťročný nastúpil Mladič na strednú vojenskú školu v Zemune (časť Belehradu) a celý život strávil vo vojenských štruktúrach. Pri sčítaní ľudu za vlády Josipa Tita sa označil za Juhoslovana. Aj na vojenskej akadémii, aj počas neskoršej služby v Skopje a Prištine mal vynikajúce hodnotenia. Najlepšie sa cítil v teréne medzi vojakmi, často vodil na cvičenia a pochody aj svoje deti. Vojna ho zastihla v chorvátskom Knine, neskôr ho prevelili do Bosny, kde sa aj začala jeho „kafkovská“ premena na odpornú bytosť.

Armáda Republiky srbskej mala až do konca roku 1993 prevahu vďaka nezanedbateľnej logistickej a kádrovej pomoci z Belehradu. V druhom polčase vojny, keď Mladič čelil silnejšiemu alebo aspoň rovnocennému protivníkovi (napríklad okolo mesta Bihač), sa veľmi nevyznamenal. V lete 1995, keď Chorváti a Bosniaci postupovali na Banja Luku, namiesto toho, aby bránil Knin, Kozaru a Petrovac, sústredil všetky svoje sily na slabo bránenú Srebrenicu. Evidentne nemal rád bitky, v ktorých nebolo vopred jasné víťazstvo.

Posledné stopy niečoho, čo by sa dalo označiť ako morálne zábrany, Mladič preukázal 12. mája 1992 na neverejnom zasadnutí parlamentu Republiky srbskej, kde predstavili cieľ oddelenia Srbov od ostatných národov a obsadenia viac ako štyroch pätín percent územia Bosny a  Hercegoviny: „Ľudia a národy nie sú kamienky ani kľúče vo vrecku, aby sme ich premiestňovali sem a tam. Nechceme vojnu proti Moslimom ani proti Chorvátom ako národu, ale proti tým, ktorí ten národ poštvali proti nám.“

V roku 1996, keď už Mladič nebol veliteľom Armády Republiky srbskej, odišiel do Belehradu. Veril sľubom Miloševičovho režimu, že bude chránený pred haagskou obžalobou. Objavoval sa na verejnosti, žil vo svojom dome v belehradskej mestskej časti Banovo brdo, chodieval na športové podujatia. Bol pritom pod viditeľnou ochranou civilných aj vojenských služieb.  Od roku 2001 do roku 2006 mal aj naďalej plnú podporu armády a štátnej bezpečnosti, ktoré neboli lojálne novému režimu po páde Miloševiča. V roku 2008 sa Mladič utiahol do najhlbšej ilegality. Vydržalo mu to tri roky.

To nebola genocída, zabili iba mužov

Nepoznám veľa desivejších miest ako je Banja Luka, hlavné mesta Republiky srbskej ako jednej z dvoch „entít“ Bosny a Hercegoviny, tou druhou je moslimsko-chorvátska Federácia Bosny a Hercegoviny.  Zložitý systém jedného štátu, dvoch entít a troch štátotvorných národov ako produkt povojnových dohôd z Daytonu v roku 1995 drží spolu, zdá sa, už iba silou vôle.

Banja Luka je moderné mesto, pravda, iba na prvý pohľad. Čosi tu chýba, pomyslíte si v jeho centre. Kedysi mu početné mešity dodávali orientálny charakter. Najkrajšiu z nich, Ferhadiju, postavil v roku 1576 Ferhad paša. Bola aj na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Už nie je. Čiastočne ju zničila výbušnina, ktorú 7. mája 1993 odpálili srbskí nacionalisti. Neskôr ju úplne zbúrali a podobný osud stihol v rokoch 1992 až 1995 ďalších pätnásť mešít v meste.  Mnohí Moslimovia sa však vrátili a islamská obec v Banja Luke získala v roku 2001 súhlas na opätovné vybudovanie mešity. Treba oceniť, že v júli 2009 otvorili desiatu mešitu zo šestnástich zničených.

V nenápadnom dome v centre Banja Luky sídli Organizácia vojnových veteránov Republiky srbskej. Vznikla v roku 1990 a združuje 120-tisíc vojnových veteránov, invalidov a rodiny pozostalých. Na stene v kancelárii jej predsedu, kedysi záložníka juhoslovanskej armády Panteliju Čurguza visí veľký maľovaný obraz generála Mladiča v jeho lepších časoch, keď bol ešte pri plnej sile. Na stole sú položené Mladičove farebné plagáty, ktoré si prichádzajúci spolubojovníci berú, pričom niektorí ich aj zbožne pobozkajú. Keď Mladiča v roku 2011 zatkli a vydali do Haagu, práve táto organizácia zorganizovala mnohotisícový protest na jeho podporu.

Stanislavovi Jungičovi v roku 1993 bosniacky snajper zabil v Srebrenici syna, ktorý zachraňoval raneného kolegu. Podobne ako iní Srbi, aj on sa pri priamej otázke o zodpovednosti za masakry a genocídu vyhýbavo obracia do minulosti a argumentuje chorvátskym koncentračným táborom Jasenovac. Jeho názor na srebrenické obete nepotrebuje komentár: „Moslimskí civilisti sa mlátili a zabíjali medzi sebou sami.“

Predrag Kneževič na štyrikrát zopakovanú otázku, prečo v Srebrenici generál Mladič a jeho vojaci oddeľovali mužov od žien a detí, pričom neskôr ich zabíjali, šokujúco povie: „Ak sa zachovajú nažive ženy, deti a starci, nie je to genocída.“

A čo to teda je? Po 22 rokoch sa dozvedáme v Haagu odpoveď.

Článok vyšiel 26. mája na stránkach Denníka N. Uverejňujeme ho s láskavým súhlasom autora. Foto: Andrej Bán.

Zdieľať

O autorovi

Andrej Bán

Andrej Bán je známy slovenský fotograf, novinár a humanitárny pracovník. Pravidelne prispieva do slovenského časopisu Týždeň a spolupracuje so zahraničnými médiami ako Newsweek, ONE magazine, NRC Handelsblatt a inými. V roku 1999 sa podieľal na založení charitatívnej organizácie Človek v ohrození. Je držiteľom mnohých prestížnych ocenení za fotoreportáže z konfliktných oblastí (Bosna, Kosovo, Gruzínsko a iné) a autorom viacerých publikácií.