Európske extrémne pravicové skupiny a ideológovia dlhodobo spolupracujú naprieč hranicami štátov a ich programových cieľov.

Hneď potom, ako sa ukázalo, že Marine Le Penová postúpila do druhého kola francúzskych prezidentských volieb a porazila hlavného kandidáta tradičnej pravice, taliansky pravicový politik Matteo Salvini uverejnil na sociálnej sieti fotografiu s francúzskou političkou s titulkom „Poďme Marine!“ Neskôr dodal: „Je čas zbaviť sa bruselskej klietky.“

Holandský pravicový vodca Geert Wilders – známy svojou protiislamskou rétorikou – vyjadril nad jej výsledkom rovnakú radosť: „Blahoželám Marine Le Penovej. Veľký deň pre všetkých európskych vlastencov. Ešte druhé kolo a potom prezidentský úrad!“

Tieto prejavy nadnárodnej solidarity medzi európskymi lídrami extrémnej pravice sú sotva prekvapujúce.

V uplynulých rokoch niektoré z pravicových strán naprieč Európou začali „oficiálne“ koordinovať svoje stratégie. V januári sa ich predstavitelia stretli na konferencii v nemeckom Koblenzi. Toto stretnutie prinútilo niektorých pozorovateľov k tomu, aby sa začali zaujímať o údajne novú „nacionalistickú internacionálu“, ktorá začala vznikať v Európe. Hoci nacionalistická internacionála znie na prvé počutie ako oxymoron, medzinárodná spolupráca medzi ultranacionalistami má dlhú históriu.

História nadnárodného nacionalizmu v Európe

Pravicové nacionalistické hnutia existovali na starom kontinente už pred prvou svetovou vojnou.

Fašistické hnutia previazané s antisemitizmom, s etnickým nacionalizmom, s kultom násilia a s násilným odporom voči ľavicovým hnutiam, negatívne vymedzené voči parlamentarizmu a s protidemokratickou politikou, národným hnevom a/alebo imperializmom, zohrávali významnú úlohu v európskej politike už od 20. rokov minulého storočia.

Európske krajne pravicové skupiny navzájom často spolupracovali aj naprieč hranicami štátov. Taký fašizmus Benita Mussoliniho bol ovplyvnený francúzskymi myšlienkami a sám neskôr inšpiroval autoritatívne idey v iných európskych štátoch.

V skutočnosti bol v medzivojnovom období „fašistický internacionalizmus“ snom mnohých nacionalistov.

Nemálo z nich sa zúčastnilo medzinárodnej fašistickej konferencie v Momtreux a počas druhej svetovej vojny dokonca ako zahraniční vojaci vstúpili do nemeckej armády. Po roku 1945 sa mnohí neofašisti, vrátane Oswalda Mosleyho, pokúsili vybudovať celoeurópske združenia. Začiatkom 50-tych rokov založili Európske sociálne hnutie (ESM; neofašistická organizácia, ktorá vznikla v roku 1951, pozn. prekladateľa), ktoré malo byť extrémistickou odpoveďou na európsku integráciu.

Od 80-tych a 90-tych rokov sa začali vytvárať extrémne pravicové hnutia, malé skupiny založené na platforme etnického nacionalizmu, suverenity a obrane národných tradícií. V posledných rokoch ich popularita a priamy dosah vrástla najmä vďaka internetu a sociálnym skupinám.

„Ochranu“, ktorú tieto politické strany a skupiny ponúkajú, činia atraktívnou pretrvávajúce obavy z globalizácie, europeizácie a prisťahovalectva, ale tiež zlyhanie tradičných politických strán. Teroristické útoky, hospodárska a utečenecká kríza, ktoré nastali po roku 2000, im na popularite pridali taktiež a umožnili im aktivizovať sa okolo tém, ktoré sú pre väčšinovú populáciu zdrojom obáv. Preto existencia pravicového extrémizmu na nadnárodnej úrovni nie je prekvapujúcou.

Nový medzinárodný nacionalizmus?

Strany krajnej pravice nedávno založili vlastnú politickú frakciu v Európskom parlamente – Európa národov a slobody (ENF). To im umožnilo ďalej koordinovať svoje politiky na nadnárodnej úrovni – s cieľom odstrániť inštitúcie EÚ a zvrátiť proces integrácie. Predstavujú si novú federáciu európskych národov, ktorá musí byť implicitne „biela“ a mala by obhajovať „národné“ tradície. Pochopiteľne, ich vízia Európy sa zásadne odlišuje od dnešnej predstavy o Európe kozmopolitnej a multikultúrnej.

Európa v ich podaní bude ešte podozrievavejšia k muslimom, bude opätovne zavádzať národné meny a určite zavedie nové legislatívne opatrenia voči slobodnému pohybu ľudí. Na medzinárodnej úrovni bude podporovať Rusko a súčasne obdivovať Trumpa s jeho administratívou.

Podobne ako to v telegrame Trumpovi napísala líderka Alternatívy pre Nemecko (AfD) Frauke Petryová: „My Nemci a Európania budeme s nádejou sledovať Vašu zahraničnopolitickú politiku, pretože je osviežujúco iná od tej z posledných desaťročí.“

Toto poukazuje na potenciálnu príťažlivosť „nacionalistického internacionalizmu“ – najmä v kontraste so súčasným európskym projektom, ktorý stráca punc zaujímavosti. Krajnepravicové strany pritom už dnes v mnohých krajinách reálne ovplyvňujú politiku v oblasti prisťahovalectva a migrácie.

Problém je v tom, že existencia EÚ tieto skupiny ešte zblížila. Maya Goodfellowová nedávno uviedla, že média nedostatočne rozumejú vodcom krajnej pravice a nevedia ich činy občanom vysvetliť: „Novinári a reportéri musia kriticky a opakovane analyzovať vyjadrenia krajnej pravice – často obsahujúce skryté významy – a vysvetľovať ich.“

V nadchádzajúcich rokoch, po Brexite a víťazstve Donalda Trumpa, budú tieto extrémistické strany a ich kultúra predstavovať pre demokracie na Západe veľkú výzvu.

Komentár pôvodne vyšiel na postáli stanice al-Džazíra. Foto: JouWatch, Flickr, CC

Zdieľať

O autorovi

Andrea Mammone

Andrea Mammone je historikom moderných a súčasných európskych dejín v Royal Holloway na Londýnskej univerzite. Jeho nedávnu kniha Transnational Neofascism in France and Italy vydalo prestížne vydavateľstvo Cambridge University Press. Okrem iného píše komentáre pre The Washington Post, New York Times, CNN, The Independent a Froreign Affairs.