Kamene a šibenice namiesto chleba so soľou

Pred niekoľkými rokmi vyzvala Európska komisia členské a kandidátske štáty Únie, aby prostredníctvom karikatúr ironicky poukázali na vlastné negatívne vlastnosti. 

Väčšina krajín to aj tak pochopila a priznala sa k svojím nedostatkom. Od zhovorčivého Fína, cez vtipného Nemca až po usporiadaného Gréka bolo zrejmé, že práve opozitum zobrazenia je tým, čo vystihuje jednotlivé európske štáty. Až na Slovensko. My sme sa prezentovali úplne inak. Nepohostinný ako Slovák, bol náš obraz o nás samotných. Podľa autorov obrázku, mala byť našou „negatívnou vlastnosťou“ slovenská pohostinnosť.

Odrazom našej „pohostinnosti“ sú však udalosti, ktoré sa odohrali 20. júna 2015, počas a po proteste proti migrantom a islamizácii Európy. Miesto chleba so soľou vzali do rúk kamene.

Štyridsať rokov výchovy k nenávisti

Paradoxom pohostinnosti je to, že najčastejšie sa s ňou stretneme v spoločenstvách, ktoré strádajú. Akoby vlastný nedostatok podnecoval k pochopeniu pre strádanie toho druhého. Naopak rast bohatstva a zlepšenie životnej úrovne zvyčajne podporujú chamtivosť, ktorá má pôvod v strachu o nadobudnuté bohatstvo.

Strach je najväčším nepriateľom pomoci núdznym. Strach bráni prijať nových blížnych, či akceptovať progresívne myšlienky. Žiaľ, v strednej Európe sa strach z cudzieho zakorenil až priveľmi hlboko. V Slovákoch, Čechoch i Maďaroch nachádza živnú pôdu, najmä v čase politických a spoločenských kríz. Jeho pôvod možno nájsť aj v štyridsaťročnej výchove k nenávisti voči všetkému, čo prichádzalo z poza hraníc.

Vzdelávanie a propaganda autoritárskych režimov je vždy postavená na šírení iracionálneho strachu. Ostnaté ploty na hraniciach, ničenie zakázanej literatúry, či démonizovanie cudzincov. Toto všetko sa roky vštepovalo do duší našincov. Za naše neúspechy boli automaticky vinní „oni“. Na konci roku 1989 sme síce otvorili hranice a zakričali „Vitaj Európa!“, no rovnako rozhodne, ako sme sa vrhli na rakúske supermarkety, sme sa nevzdali obmedzeného pohľadu na svet okolo nás. Dnes, desať rokov po vstupe do EÚ, s radosťou prijímame (a míňame) milióny eur, ale rozhodne odmietame pomoc pre migrantov. Cudzie nechceme, svoje si nedáme.

Kam až vedie naša „pohostinnosť“?

Nevraživosť voči menšinám a všetkému neslovenskému dostal do vienka už prvý pokus o vytvorenie modernej slovenskej štátnosti. Dôsledkom verejnej i latentnej nenávisti bol autoritársky režim, ktorý participoval na vraždení svojich občanov. Jeho jedinou ideou bolo očistiť Slovensko od všetkého, čo považoval za nehodné spoločnej existencie. Etnické, náboženské i názorové menšiny neboli vítané.

Po novembri 1989 znovu ožilo dedičstvo Slovenského štátu. Už v roku 1990 sa opäť objavili portréty osôb zodpovedných za vojnové zločiny (a objavujú sa dodnes). Na námestiach, politických programoch a v médiách sa opakujú podobné heslá. Predstavitelia obnovenej Slovenskej národnej strany vyzývali: „Do pekla, tak spravme si už raz po svojom!… Slováci sú pánmi na Slovensku!… My sme tuná doma, my sme tu páni!“ (Víťazoslav Móric, október 1990). Nepriateľmi dňa boli Maďari. Znovu sa pľulo i na židov a Čechov, skrátka na cudzích.

Chvíľami sa zdalo, že nenávisť sa obmedzí len na krčmové a internetové nadávky. Sedemdesiat rokov po skončení druhej svetovej vojny však po uliciach opäť pochodujú bitiek chtiví a nenávisti plní občania s vlajkami s dvojkrížom, fotografiami vojnových zločincov a so zaťatými päsťami. Verbálne podporujú ideológiu nenávisti. Zborovo kričia: „Obesiť! Obesiť!“

Alkohol, nenávisť a strach im dávajú silu, aby kameňmi zaútočili na rodinu s malými deťmi. Všetko len pre to, že v ich šatkách, náboženstve a farbe pleti vidia „škodnú“, ktorá kazí ich „biely deň“, ich „čisté“ Slovensko. Stredobodom hnevu sú dnes migranti a muslimovia a frustrácie ľudí sa chytajú populistickí politici nebezpečne sa zahrávajúci s ich strachom.

Prečítajte si tiež:
Pod sochou Masaryka, proti jeho ideálom

V ostatných dňoch sme svedkami opätovného zjednotenia niektorých Čechov a Slovákov. V oboch krajinách sú zvolávané protesty, na ktorých sú stigmatizovaní tí, ktorí sú v ich očiach vinní za ich vlastné zlyhania. Dav žiada jednoduché riešenia dlhodobo hromadených a odsúvaných problémov. „Vyhnať, nevpustiť a zakázať!“, ozýva sa námestiami.

Na protesty proti migrantom a islamizácií si niektorí nosia kamene, iní makety šibeníc. Naivne dúfajú, že s nimi si zabezpečia „prekrásny nový svet“. Tragická história 20. storočia je však stále živým mementom. Osvienčim a Srebrenica. Nemali by sme ich ignorovať. Keďže aj tieto tragédie sa začali pochodmi v uliciach. S kameňom v ruke.